nedeľa 8. augusta 2010

Zážitky sa dejú každý deň :)

Ako som už spomínala, z Piatka na Sobotu som spala s Dani u abuelity (babky). Vstávali sme dosť skoro, pretože sme šli spolu s Interactom (= súčasť rotary - skupina mladých ľudí, zväčša detí roatriánov, ktorí chodia pomáhať kam treba). Asi o pol ôsmej nás odviezol abuelito (dedko) do Paipy a tam sme stretli ďalšie kamarátaky (väčšina z našej školy), tie patria tiež do Interactu. Bolo nás asi 9. Čakali sme dlho, lebo dievčatá šli vybaviť niečo ako turistické taxi. Ľudia si ho objednajú a odvezie vás aj do vyššie položených turistických oblastí. Tak po nás prišlo auto, nasadli sme a asi polhodinku sme stále stúpali. Keď sme tam prišli, dievčatá mi ukázali školu, ktorú deťom zriadilo rotary. V škole sme pripravili stoličky a dievčatá usadili detičky. Začali sa ich vypytovať, čo je dnes za deň a podobne. V ten deň sa volil totiž nový prezident Colombie, teda to bol veľký deň pre celú krajinu. Neviem, ako to tu funguje, ale už asi dva týždne dopredu mi host- rodičia hovorili, kto bol zvolený, teda v tú Sobotu už len zrejme oficiálne nastúpil alebo niečo podobné. Kreslili sme im na tváričky vlajku Colombie a boli prenáramne zlatučké. Potom sme šli von a niektoré dievčatá sa s nimi hrali, ja som s ostatnými robila odtlačky rúčok na veľký papier s farbami Colombie (modrá, žltá, červená). Bolo tam asi 20 detičiek a boli naozaj vychované. Správali sa maximálne slušne, dovolím si povedať, že miestami lepšie ako občas deti z bežných pomerov. Neskôr sme im rozdali malinovku a croissanty, boli nadmieru vďačné. Dve dievčatá tam mali aj psíkov, čo sa páčilo najmä chlapcom. V Colombii je bežné vidieť túlať sa psíkov po uliciach. Hľadajú jedlo a často je neporiadok na uliciach, kvôli smetiam, ktoré rozhádzali pri hľadaní. Tak aj pri týchto deťoch som videla jedného psíka ako hľadal jedlo, nachvíľu bol aj dnu v škole, ale nič som so sebou nemala. Na konci sme detičkám dali ešte raz croissanty, čo nám ostali a taktiež lízatká. Boli sme tam asi 3 hodiny, ale tieto deti sú vďačné aj za to. Pre nich to je ako sviatok. Nemám pocit, že som im nejako výnimočne pomohla, lebo na „výnimočnú pomoc“ musí mať človek dané prostriedky - peniaze. Veľa peňazí. Mne to dalo veľa. Videla som deti, ktoré boli zahriaknuté a držali sa pevne ručičky staršieho súrodenca a videla som detičky, ktoré sa napriek všetkému na mňa usmievali a tešili sa z toho mála čo majú. Neviem im veľmi pomôcť i napriek tomu, že chcem. Takto sa tu hádam aspoň raz do mesiaca zastavím s Interactom a možno im to do života niečo dá a ja sa budem modliť a dúfať, že sa z nich stanú dobrí a slušní ľudia, ktorí si vedia vážiť každú maličkosť. To je asi to najhlavnejšie. Páčilo sa mi, že sme tam boli len my, dievčatá, bez nikoho dospelého a ony nemali problém, všetko si zariadili, vybavili. Na Slovensku to často nevidieť. Povedzme toľkú iniciatívu. 
Taxi prišlo po nás a šli sme späť. Vyložilo nás v meste a rozišli sme sa. Ja som šla s Dani a kamarátkou Marie na zmrzlinu. Malá zmrzlináreň, do ktorej keď vojdete vidíte všetko modré a žlté. Vo farbách čoho? Simpsonovcov! „Menu“ bolo tiež poskladané z názvov ako - Bart, Maggie, Lisa, Homer a podobne. Tak som mala príchuť s názvom carnival a bolo to modro-žlté -ako inak. Na tom nejaká poleva s cukríkmi a mohli ste si vybrať hocičo. Na Slovensku toto rozhodne nenájdem! Marie mala nejaké dve príchute a na tom polevu a kyslých červíkov. Na moje počudovanie to nebolo ani drahé. Myslím, že moja stála okolo 900 colombijských pesos. (To je okolo 0,375 eur). A to jeden kopček bol ako minimálne 3 u nás. Šli sme potom k Marie, ktorá sadla do auta a odviezla nás ku babke. Má 16rokov. V Colombii môžete šoférovať od 16 rokov v dedinách a takých malých mestečkách, ale diaľnice a podobné cesty sú povolené až od 18stich. U babky sme potom len oddychovali, ja som dávala dokopy fotky, ktoré som v ten deň urobila a asi o 7-dmej prišli rodičia z Bogoty. Prišla celá rodina a asi o 8-smej sme šli jesť. Boli to lasagne. Ujo, mi naložil obidva druhy -con pollo (kuracie) & con champinones (so šampiňónmi)- mne viac chutili tie prvé s kuracím mäsom. Neskôr som sa zbalila, šli sme domov a od únavy som hneď zaspala.
 Ďalší deň som vstávala znova skôr, lebo sme šli do kostola a Dani mala tenis. Kostolík bol krásny, plný kvetov a omša trvala asi 30minút. Veľa som síce nerozumela, ale nevadí. Zatavili sme sa aj vo vyššie položenej vínnej oblasti a bol odtiaľ krásny výhľad. Každý rok tu je na vinobraní zvolená miss a rodičia si zo mňa robili srandu, že tento rok to bude možno Slovenka. Vinobranie bude v decembri, tak uvidíme, ale chceli by sme ísť. Nie kvôli vínu (teda ja nie) ale vraj to má úžasnú atmosféru, o čom nepochybujem. Na obed sme šli do nejakej reštaurácie pri ceste, kde bola znova celá rodina. Doniesli nám veľký tanier s mäsom. Veľa druhov. Toto je mäsitý štát a ak by som bola vegetariánka asi by som tu umrela. Konečne sme prišli domov a chcela som skype-ovať s rodinou, lebo sme boli dohodnutí a oni mali doma už 10hodín večer ( pričom ja 3 poobede) ale internet je tu taký zlý, že to nešlo. Tak ma moji zlatí host- rodičia odviezli do Paipy do net café, kde som s nimi volala asi hodinku. Mala som svoj ntbk a všetci ľudia sa na mňa pozerali, akým jazykom to hovorím. Týmto pozdravujem mamku, ktorá bola taká zlatá, že chcela poslať deťom z mojich fotiek oblečenie ale host-dad povedal, že je to veľmi drahé, ale že je to od nej veľmi milé. Keď som skončila, šli sme domov, rýchlo som sa prezliekla a Dani, Nati a ja sme šli na štvorkolky s našimi dvoma šialenými ujami, Jazdili sme po meste, potom na nejakej „dráhe“ kam ľudia chodia jazdiť, ale keďže bolo po období dažďov, bolo tam toľko blata, že sme zapadli - najviac asi ako sa dalo, ale asi po polhodine sme celý zablatení vytiahli ten stroj z blata a šli konečne ďalej. Celá špinavá, vďaka ujovi Andrésovi, ktorému nedalo vojsť do každej mláky som videla celé okolie jazera a poviem vám, je tu dokonalá príroda. Asi o 3hod neskôr sme prišli ku babke, kde sme jedli donuts = šišky (tie sa tu jedia pomerne často) a šli sme domov. Asi nikdy som tak nesmrdela. V topánkach mi čľapkalo, ale stálo to za to. Ujo Andrés nás odviezol  a povedal, že sa vráti a pôjdeme na pizzu. Rýchlo sme sa osprchovali a šla som len ja s Nati, lebo Dani mala veľa úloh. Stihla som na schodoch aj krivo stúpiť. Teda ma teraz troška pobolieva členok. Už som mala pred dvoma rokmi vytknutý ľavý členok, o rok neskôr pravý a teraz som pripomenula tomu pravému, čo je bolesť. Nevadí no. Šli sme teda a neskôr za nami prišiel aj druhý ujo a mali sme kopec srandy. Celý večer som rozprávala po španielsky a nikto, vrátane mňa samotnej, nerozumel kedy sa to stalo, že tento jazyk ovládam. Ja to sama neviem. Smiali sa z vety, ktorú ma dávnejšie Andrés naučil a ja ju stále opakujem. No es gracioso, es serio! (Nieje to vtipné, je to vážne!) Za ten večer som to použila asi 35x. V aute som bola ukecaná, skoro tak ako v slovenčine. Hovorila som (po španielsky) o tom ako prídem domov (teraz myslím colombijský) a určite budem hovoriť po anglicky. Neviem prečo, ale lepšie sa mi tam rozpráva po anglicky - asi kvôli Nati, s ktorou vždy hovorím po anglicky. Teraz je to ako môj rodný jazyk a španielčina ten cudzí. .A tak som si o tom rozprávala, oni sa na mne smiali a nastalo asi 10 sekúnd ticho.
A z môjho nasledujúceho veľmi hlbokého sa zamyslenia a vyslovenej vety : „Hmm, es.. misterioso“ (Hm, je to.. záhada) sa smiali celú cestu domov.
Keď som prišla domov, uťahaná po celom dni šla som ookamžite do postele.

Buenas noches! :*


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára