pondelok 26. júla 2010

Moje prvé cesty - necesty po letiskách

Človek nemôže tušiť, čo si pre neho život pripraví. Lepšie povedané, tušiť to môže ale život nespolupracuje. Nezaujíma sa o to, či chceme mať dobrý a či zlý deň. Život je rád komplikovaný a rád komplikuje všetko a všade. Tak teda ja a moje cesty – necesty po letiskách.


Odlietať som mala z letiska vo Viedni. Dá sa povedať, že tam sa to už začalo. Nájdenie voľného parkovacieho miesta trvalo večnosť. Keď sme našli odletovú halu, musela som si počkať na „check-in“. Bola tam skupina resp. „tlupa“ ľudí, ktorí zrejme čakali na to isté, tak som si pomyslela, že sa postavím k nim. Lenže keď otvorili check-in zrazu začali byť ľudia nervózni, pretože údajne to bol rad a bola som taká drzá a predbehla som sa (stála som pritom úplne vzadu, len oni vytvorili rad, v kt. som sa ocitla v strede). Ja som to ignorovala, pretože to riešili maximálne drzo, hrubo a ešte k tomu v španielčine, pričom tá moje je nulová a myslím, že to bolo viac než očividné, keďže som odpovedala v angličtine. Tak na mňa pozeralo škaredo približne 50 starších Španielov a Španielok, v španielčine o mne hovorili, ako keby som si nevedela domyslieť, že hovoria o mne pri tom nenápadnom ukazovaní prostom. Predbehlo ma približne 20 ľudí, keď prišla ďalšia drzá staršia Španielka a v španielčine na mňa rozprávala hlúposti, odpovedala som v kľude v angličtine, stavím sa, že mi nerozumela a teda naďalej hučala stále to svoje v španielčine. Okej, vzdala som to. Išla som na koniec, pričom polovica ľudí čo boli predo mnou prišli po mne, Pani Španielka sa tvárila ako hrdinka, ktorá vyhrala vojnu svojho života . Najobávanejšia časť pre mňa bol check-in, pretože tam vážia batožinu a mala som strach či nepresiahnem limit 23kg.
(Moje mesačné balenie bolo komické. Ale na moju obranu - aj tá najväčšia hlúposť vyzerá v očiach sedemnásťročného dievčaťa, chystajúceho sa na rok mimo domu, ako nevyhnutnosť bez ktorej tam vonku zahynie.)Prišla som tam a mala pocit, že si váhu ani nepozreli. Dobre,  do budúcna by som sa na to do radšej nespoliehala, ale najväčší strach bol v tom momente zažehnaný. A tak som postupovala do „gate-u“, kde som bola dosť skoro a rýchlym krokom predbehla 90% ufrflaných španielskych dovolenkárov vrátane Pani Španielky. (Načo im bola tá hádka dobrá?)
Lietadlo, samozrejme štartovalo neskôr asi o 45minút. Našťastie som dostala miesto pri okne. Síce..našťastie? Pani predo mnou si "nenápadne" trhala strany z časopisu a dávala do tašky. Iná pani za mnou stále mľaskala a kopala do môjho sedadla a keďže zo zadu môjho sedadla bol vešiak, ona to dostatočne využila. Mala na ňom zavesené minimálne 4 igelitky a mala veľmi silnú potrebu stále ich ukladať. Teda 3 hodiny som počúvala šušťanie igelitiek. Všetky oznamy v lietadle hlásili v španielčine a ich angličtina bola s takým silným španielskym prízvukom, že som nepočula rozdiel medzi týmito dvoma jazykmi. Nemám potuchy, čo tam celý čas hlásili. Keď sme konečne pristáli, prišiel zlatý klinec večera. Prišli sme dosť neskoro a ja som mala byť ubytovaná v letiskovom hoteli, pretože ďalší let mám až zajtra o 14.20. Hodinu som blúdila po letisku a nikto, naozaj nikto, mi nevedel povedať, kam mám ísť a kde je hotel. Stále ma posielali na 2.poschodie, lenže tam sa z príletov dostať nedá. Bezradná, som už rozmýšľala, že pôjdem do odletov a tam budem čakať 12 hodín do svojho odletu. Celá zúfalá, som si povedala, že sa opýtam ešte raz. Posledný krát Lietadlo, samozrejme štartovalo neskôr asi o 45minút. Našťastie som dostala miesto pri okne. Síce..našťastie? Pani predo mnou si "nenápadne" trhala strany z časopisu a dávala do tašky. Iná pani za mnou stále mľaskala a kopala do môjho sedadla a keďže zo zadu môjho sedadla bol vešiak, ona to dostatočne využila. Mala na ňom zavesené minimálne 4 igelitky a mala veľmi silnú potrebu stále ich ukladať. Teda 3 hodiny som počúvala šušťanie igelitiek. Všetky oznamy v lietadle hlásili v španielčine a ich angličtina bola s takým silným španielskym prízvukom, že som nepočula rozdiel medzi týmito dvoma jazykmi. Nemám potuchy, čo tam celý čas hlásili. Keď sme konečne pristáli, prišiel zlatý klinec večera. Prišli sme dosť neskoro a ja som mala byť ubytovaná v letiskovom hoteli, pretože ďalší let mám až zajtra o 14.20. Hodinu som blúdila po letisku a nikto, naozaj nikto, mi nevedel povedať, kam mám ísť a kde je hotel. Stále ma posielali na 2.poschodie, lenže tam sa z príletov dostať nedá. Bezradná, som už rozmýšľala, že pôjdem do odletov a tam budem čakať 12 hodín do svojho odletu. Celá zúfalá, som si povedala, že sa opýtam ešte raz. Posledný krát (čo bolo asi 5-ty) a vzdám to.
Prišla som k pultu a začala som im vysvetľovať, zas a znova, že niekde tu mám mať hotel atď. Pani mi rozumela dosť chabo, ale tvárila sa, že vie o čo ide. Pozrela si moju letenku, niekomu zavolala a stále hovorila jej španielskou angličtinou niečo o amigovi. Viem, že amigo je priateľ ale čo ja s tým? Neskôr som zistila, že je to služba letiska pre ľudí mladších ako 18rokov. Pomáhajú im na letisku, aby sa nestratili, trafili a vedeli kam ísť. Dobre, počkala som si, už mi nebolo všetko jedno a prvý krát som aj použila vreckovku. Každý vám často opakuje to, že ak ste rotary, to vám pomôže. Mne to nepomohlo. Vôbec..akurát sa ľudia na mňa viac pozerali a rozmýšľali, čo som zač. No „amigo“ chlapec bol vcelku zlatý. Vysvetlil mi v angličtine, ktorá bola naozaj ako pre debilka, že mi ide autobus do hotela a dal mi nejaký lístok z toho daného hotela, ako sa volá a iné informácie. Nerozumiem, kde inde by som tieto informácie dostala. Počkala som na autobus a nasadla. Čakala som, že to bude max. 3km ďaleko, ale my sme šli po diaľnici a to dosť dlho. Tiež som čakala starý škaredý hotel, vlastne mi to bolo už aj jedno aký bude, len nech si oddýchnem. Na recepcii som si počkala ešte dosť dlho, dali mi do ruky kartu od izby a poslali ma na 3.poschodie, nepovedali kade mám ísť a tak som sa otočila a šla som naslepo. Trafila som hneď a na moje prekvapenie, to bol dosť luxusný hotel. Naozaj na vysokej úrovni. Osprchovala som sa a sadla si na posteľ a tak tu teraz sedím. Rozmýšľam či mám ísť spať. Bojím sa, že po tom cestovaní zaspím a nestihnem lietadlo a keďže sa musím spoliehať na autobus, zaspať si naozaj dovoliť nemôžem. Niečo vymyslím. Zrejme pôjdem spať a posnažím sa vstať čo najskôr
Dúfam, že zajtra to už bude lepšie.




Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára