piatok, 6. augusta 2010

Colombia = 10 zážitkov na jeden nádych :)

Viac menej tu je všetko od Utorka, teda je tu toho dosť na čítanie.
Som tu asi 10 dní a mám pocit, že som tu už mesiac. Celý týždeň som nemala možnosť zastaviť sa pri počítači, ale konečne tú možnosť mám a píšem to doslova z posledných síl.

V Utorok sa nedialo nič zaujímave polomŕtva som ledva vstala a šla do školy. Hovorila som s Nati, že tu potrebujem nejaké aktivity, lebo ak nerobím nijaký šport, netancujem, nič okrem školy nerobím, som viac unavená psychicky aj fyzicky. V našom, teda v mojom prípade, je to horšie, pretože nebývam priamo v meste Paipa ani priamo v meste Duitama. Bývam viac-menej medzi nimi. Teda do školy a zo školy chodím zväčša autobusom a inam nás vozia host-rodičia. Ohľadom športov je to tiež ťažšie. Bývam vo veľmi hornatej oblasti a náš dom je doslova na kopci. Má to nevýhody ako napríklad, že si tu nemôžem ísť zabehať a internet je tu ako na konci sveta. Samozrejme, ako všetko, má to aj svoje výhody. Je tu nádherná príroda, keď budem mať viac času, urobím fotky a keď budem mať jeden život navyše, nahrám ich na FB alebo niekam. Je tu veľmi čistý a svieži vzduch a v noci je tu krásne nebo. Teším sa už na december, teda už aj november, pretože vtedy je tu údajne najteplejšie a v decembri, januári mám školské prázdniny - snáď budem konečne menej unavená.
Teda späť k času. Času je tu naozaj málo. Do školy idem okolo 6.30 a domov sa vraciam približne o 12hodín neskôr, teda okolo 6stej. Prídem domov absolútne nevládna a som rada, že žijem. Navečeriame sa, vybalím si veci, prezlečiem sa a neviem ani ako a je 8-9 hodín. To je už vonku tma. Chvíľu som so sestrami, keď treba porobím si veci do školy a idem spať. Je to časovo, fyzicky a psychicky náročné a naviac som v 11.ročníku, ktorý je posledný na tejto škole a učivo je zložité, pre mňa 3x viac vďaka mojej milovanej španielčine. Tak som Nati hovorila o všetkom tom čase, že musím vymyslieť niečo čo nieje časovo náročné a rodičia ma nebudú musieť voziť ďaleko do mesta. Tak navrhla školský tanečný súbor.
Táto škola je výnimočná tým, že sa tu tancuje. Tréner je vraj, neviem to iste, jeden z najlepších choreografov v Colombii a tancovali už na veľmi významných miestach ako napríklad vo Francúzsku. On mi to povolil a dokonca mi navrhol (ako som už asi spomínala), aby som dala hodinu baletu pre profesionálny tanečný súbor, ktorý trénuje v Duitame. A tak som hneď v Utorok už bola na tréningu v škole so spolužiakmi a spolu s Nati, lebo ona tam kedysi tiež tancovala ale od výmeny tam ešte nebola. Takže aspoň nejaká aktivita.
Ďalšia vec, ktorú chcem spomenúť sú rúška. V Colombii je  v poslednej dobe bežné, že vidíte človeka s rúškom na tvári. Prvý deň v Colombii to bol pre mňa šok. Vojdem do supermarketu a predavači majú na tvárach rúška, občas aj bežní ľudia. Dokonca na fieste, na ktorej som bola, mala obsluha, ktorá stála za švédskymi stolmi na tvárach rúška. Predstavte si, že máte párty a obsluha má na tvárach rúška. Mne to príde ešte stále čudné, ale tu je to bežné. Vraj z hygienických dôvodov. Čo je pre mňa trocha nepochopiteľné. Najnovšie môžete v oblasti Duitamy vidieť bežne ľudí s rúškami a šálmi na tvári pretože ako aj u nás, aj tu bolo obdobie dažďov, zdvihla sa voda a veľa zvierat zahynulo. Takže občas je tu cítiť silný zápach. Neviem teda, či ja som natoľko vycvičená zo Slovenska alebo ľudia sú tu takí citliví ale skutočne to nieje až také zlé, aby som začala nosiť rúško i keď som jedno dostala od host-mum. Zatiaľ čo na Slovensku by sa všetci ľudia obzerali, tu je to bežné na každom kroku. Zvláštny zvyk ľudí tu je aj napríklad to, že keď je vonku zima, respektíve chladný studený vzduch, zakrývajú si niečím ústa, vraj aby neprechladli, neochoreli. Neviem si ich teda predstaviť u nás v zime. No nič, zvykám si.
Večer mi host-otec daroval nejaké odznaky na rotary sako a dal mi jeden, ktorý je z jedného hotela, kde sa stretáva rotary. Povedal, že ma tam raz zoberie. O 10 minút na to ma už s Nati volali, že odchádzame. „Informované dieťa“, toto je môj post tu. Tak sme šli do toho hotela. Je hneď vedľa jazera a je tam krásny výhľad na nebo i na Duitamu. Ukazoval mi veľkú mapu a rozprával mi o Colombii a kopcoch, jednoducho o geografii Colombie. Potom sme šli do jednej reštaurácie, hneď na brehu jazera a dali sme si niečo ako koktail z manga+leche (mlieko).
Hovorili mi o drogách v Colombii a o všetkých tých problémoch, ktorými je známa. Vlastne mi rozprávali o tom, že približne pred 15-20 rokmi prezident (v Sobotu bude zvolený nový) začal proti drogám a mafiánom zásadne bojovať a teraz je to omnoho pokojnejšia a bezpečnejšia krajina, ktorá sa stále snaží napredovať. Samozrejme, nieje bezpečná na sto percent - žiadna krajina taká nieje. Nikdy by ste sa nemali odvážiť ísť do džunglí v Colombii, pretože tam sa často ukrývajú mafiáni, predsa len, majú tam dostatok zásob na výrobu drog, ale myslím, že už len kvôli strachu zo zvierat by tam nemali ľudia chodiť. Problémy v tejto krajine boli veľké a určite vždy nejaké budú, ale na teraz je oblasť Bogoty viac-menej bezpečná. Sama vidím na vlastné oči ako sa budovy rekonštruujú a stavajú sa nové. Ľudia už vtedy, pred 20 rokmi platili taxy (zrejme ako u nás dane), aby situáciu zmenili. Vtedy boli použité na zväčšenie armády proti mafiánom, bombám v mestách a ochrane občanov a platia sa doteraz, aby udržali pokoj v krajine. Samotní občania sa snažia. Nepoznám tú krajinu až tak dobre a až tak dlho pretože som tu len krátky čas a uvedomujem si, že môj názor je len subjektívny, ale táto krajina sa očividne snaží ukázať svetu, že si prešla tým čím si prešla a chce ľuďom dokázať, že je stále silnejšia a bezpečnejšia. Vážme si viac Slovensko za to, že sme v celku stály štát bez nejakých väčších problémov. Ja na to prichádzam každý deň.
Potom mi ukázali jazero -Sochagota- a vraj sa tam chodia ľudia lyžovať na vode a že raz to môžeme prísť vyskúšať. Tak som im spomenula, že kedysi dávno som to robila „profesionálne“, ale je to skutočne veľmi dávno a som si istá, že som to všetko zabudla. Tak mi vraveli, že jeden deň zavolajú rotariánov aby sa prišli na mňa pozrieť a po vysvetlení, že si to vážne nepamätám povedali, že raz to pôjdem vyskúšať a druhý krát ich zavolajú. Zas som mala čo povedať. Keď som konečne prišla domov bola som šťastná, že ešte vládzem stáť na nohách a šla som hneď spať.

V stredu som znova bojovala s únavou, ale prežila som ten deň aj napriek dvom tréningom tanca a hneď po škole som sa ponáhľala domov s Nati, pretože sme nevládali ani dýchať a hneď o siedmej sme mali ísť na rotary stretnutie. Cesta domov autobusom bola ako vždy zábavná, totiž zbožňujem nášho vodiča autobusu. Volá sa Nelson a nikto neberie zákruty ako on. Nepozná spiatočku, on radšej vykrúti volant na maximum a uvidíme, čo to dá. Niekto by to nazval bláznovstvom, ale ja to považujem za umenie. Nati sedí vždy vedľa neho na sedadle a ja medzi nimi na takej vyvýšenej časti autobusu (neviem to inak nazvať). Bežne má pustené rádio na plné pecky a spieva s ním (a podľa mňa spievať vie). Minule si počas jazdy vybral z vrecka text a spieval si ho s rádiom. Má 28 rokov a tri deti, pričom vyzerá na maximálne 23. Je naozaj veľmi milý a jednoznačne má veľmi dobré srdce, pozná mená mená všetkých detí a milujem jeho grimasy .
Premávka v Colombii je iná ako u nás. Každú chvíľu niekto na niekoho trúbi a myslím, že tu ani nemerajú rýchlosť. Vodiči sú tu ako pojašení ale mám ten pocit, že je tu málo dopravných nehôd. Keď som konečne prišla domov a najedli sme sa, šla som si napísať nejakú prezentráciu o mne (samozrejme v španielčine). Nakoniec mi to napísala Nati, lebo sme nič nestíhali. Prišli sme tam a hneď začali na mňa všetci hovoriť v španielčine. S Nati sa vždy rozprávam po anglicky a s Dani po španielsky, ale celkovo je to v mojom prípade z každého uhla pohľadu lepšie v angličtine. Prišiel riaditeľ dištriktu, mimochodom môj ujo a prvá vec čo mi povedal bolo „No English, you have to talk in Spanish“. A tak sa moja komunikácia s ľuďmi v ten večer tým pádom skončila. Bolo to strašne únavné sedieť tam asi hodinu a počúvať o financiách klubu a vlastne ani netušímo čom to celé bolo. Nati stále robila niečo na blackberry a ja som myslela, že každú chvíľu zomriem. Myslím, že som nebola jediná, ktorá sa nudila. Jeden člen klubu si tam začal ladiť rádio (nahlas) bez problémov, potom telefonoval (opäť nahlas, pričom jeden pán tam mal príhovor) a nakoniec odišiel skôr. Najedli sme sa, prečítala som tú prezentáciu o sebe a znova som asi polhodinu sedela a počúvala to všetko pre mňa nepodstatné. Nakoniec nás zachránila host-mum, ktorá povedala, že musíme ísť, lebo máme ďalší deň školu. Yeees! Prišla som domov a musela ešte robiť úlohu z filozofie s Nati. A bola som šťastná prešťastná, keď som mohla ísť okolo polnoci konečne, konečne spať.

Štvrtok bol zas a znova náročný na vstávanie, ale vstala som. V škole nič nové, až na hodinu tréningu tanca doobeda (tu nás vypýtajú z voľnejších hodín ako náboženstvo a podobne a trénujeme). Poobede sme mali ďalší ale mňa Raúl (tréner) vypýtal skôr, aby som si pripravila prvky na hodinu baletu. Tak som sa rozcvičila, prezliekla a potom sme mali ďalší tréning (od cca 5-6stej). Jeho tréningy sú tu občas namáhavé, ale dá sa to zvládnuť. Potom som šla spolu s Nati a ním do školy v Duitame, niečo ako umelecká škola, kde dáva hodiny.
Raúl tancoval kedysi profesionálne i keď začal dosť neskoro a tancoval tiež aj balet, ale mal nejaký úraz a musel prestať. Teraz vedie hodiny baletu a taktiež profesionálny súbor tanca, niečo ako colombijský folklór, ktorý je náročný ale krásny. Raúl ma predstavil ako bývalú profesionálnu tanečníčku zo Slovenska teda z Európy (pričom som balet profesionálne študovala na konzervatóriu len pol roka, potom prestúpila na gymnázium), ale chcel im asi ukázať, že aj napriek môjmu mladému veku sa to dá. Tak som viedla hodinu, ja, tam taká malá 17stka pre približne 25 ľudí nad 25, 30 rokov. Hovorila som v angličtine, keďže moja španielčina nieje až tak plynulá, teda skoro vôbec, ale rozumeli mi. Dá sa povedať, že v tanci netreba veľa hovoriť. Po skoro roku a pol som znova robila balet a teda občas sa mi strašne triasli nohy. Nati ma samozrejme fotila, pretože rotary club chce mať všetko zdokumentované. Tréning trval asi hodinu a pol a na konci mi ďakovali a zatlieskali. Človek nevie ako má v takej chvíli reagovať, naviac ak má pocit, že si to nezaslúži. Hodiny baletu budú mať 2x do týždňa a raz do mesiaca prídem robiť hodinu ja. Okolo deviatej sme skončili a šli sme domov.
Mali sme veľa úloh a teda sme sa s Nati prezliekli a išli robiť úlohu z Filozofie a Fyziky. Oh, ešte pár vecí v škole. Učiteľka z matematiky sa na mňa Nati sťažovala, pretože jej vraj prerušujem hodinu. Ja z môjho pohľadu nevyrušujem, ale už asi 5-tu hodinu rozoberajú test, ktorý písali a teda ja nemám čo robiť a tak sedím a pozerám sa na ľudí. Keďže učiteľka je sama o sebe veľmi, povedzme svojská, ani ma nezapája do hodiny. Teda, sťažovala sa Nati, že vraj si mám sadnúť do poslednej lavice dozadu, pretože všetci chlapci sa na mňa usmievajú a otáčajú sa a stále mi niečo hovoria, pričom ja nič nerobím, doslova len sedím. Chlapci sa vraj nevedia sústrediť na výklad a tak teda mám vždy sedieť v poslednej lavici. Host-otec povedal, že to je asi kvôli tomu, že ju hnevá, že nevie ako mi to má povedať, keďže vie, že jej nerozumiem a hovorím po anglicky tak je ešte viac vytočená.
 Ďalšia smiešna vec, ktorá sa mi stala: Minule sa mi pozdravil Juli (spolužiak) :
„Hola senorita“ (Ahoj slečna)
a ja som mu povedala : „No, senorita no, por favor yo soy senora!“  (Nie, slečna nie prosím. Ja som pani!)
Juli:  „Noo, tu eres senorita!“ (Nie, ty si slečna!)

A tak som zo žartu spolu s Nati presvedčila jeho a ešte dvoch spolužiakov, že som vydatá. Že na Slovensku je povolená svadba už v pätnástich ale prstienok nemám, lebo sa môže nosiť až os 18stich. Že s manželom žijem sama, vo vlastnom dome a tak ďalej. Ich reakcia bola len otvorená sánka alebo „Noooo“.
 Ľudia tu vedia o Slovensku naozaj málo resp. nič. Poznajú ho asi tak ako my na Slovensku poznáme Colombiu. Takže vám veľa vecí uveria. Pýtali sa ma na medové týždne a kedy chcem mať deti. Ja som povedala, že teraz to je skoro. A všetci traja hneď reagovali : „ Siii, Siii“ a tak som dokončila vetu: „Tak v 20tke plánujem mať teda deti“ Oni sa chytali za hlavu „ Quee?, noooo, es muy tempranoo, nooo paulina nooo“ (Vraveli mi, že som mladá a že si musím užívať život, podobné veci a vraj čo spravím ak sa v Colombii zaľúbim) A tak som povedala niečo ako : „Nada, rozvediem sa a znova sa vydám“ Vtedy už nevedeli čo majú povedať a všetko mi verili. Nakoniec som im vysvetlila, že to bol žart a že som stále seňorita, bez manžela a v hlave mám zrejme všetko v poriadku. Keby ste videli ich výrazy. 
Doteraz ma volajú seňora Paulína Klaučová.

V Piatok som vstala v celku skoro a hneď ráno, asi 5min. pred odchodom, mi otec povedal, že idú dnes do Bogoty -on, Nati a host-mum (čo som vedela) a že si mám dať oblečenie a veci čo potrebujem pobaliť do tašky hneď v tej cvhíli, lebo budem spať s Dani u host-babky (čo som nevedela) Takže som mala ráno dosť veľký zhon a samozrejme som si polovicu vecí zabudla. Už doobeda sme boli vypýtaní na 2hodiny tanca, kde sme dnes robili veľa zdvíhačiek a ja som bola už dosť unavená aj bez toho. Šli sme potom na obed a späť do školy. V škole často učím spolužiakov slovenské vety a na chodbách bežne počujem „AKO SA MAČ?“. Mám zopár videí ako som ich učila slová ako „sa-mo-zrej-me“ alebo „kameň,-papiel-nočnise“ a je to dosť komické. Posledné dni sa stále smejú na slove topánky (u nich zapatos). Všetkých ich mám veľmi rada. Po škole som šla s Nati a Dani autom domov po naše veci a mňa s Dani odniesli ku babke. Tejto časti som sa najviac obávala, lebo Dani nevie po anglicky ako ani aj babka a dedko a teda som odkázaná na moju španielčinu. Najedli sme sa a prišiel syn babky - teda náš ujo. Tak sme sa začali rozprávať a síce ma každú chvíľu opravovali, nebolo to až také zlé ako som čakala. Na to, že som tu len 11-sty deň je to dobrý výkon. Ujo (Andrés) je veľmi zlatý a stále sa na niečom smeje. Hovoril mi o Arequipe. Je to vraj veľká pochúťka v Colombii a ešte v ten večer sa vrátil s Arequipe, (bolo to v kelímku a chutí to ako karamel ale vraj to nieje karamel) a tiež mi dal Snickers. Teraz som v posteli a vedľa mňa je Dani a mali by sme ísť spať, pretože zajtra vstávame skoro, lebo máme stretnutie sIinteractom a ideme pomáhať niekde deťom, ešte neviem ako, ale bude to určite zaujímavé.. asi ako všetko v Colombii.


Teda, Buenas noches ! :):*

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára