utorok, 27. júla 2010

Ružová tabuľka, prvá večera, prvé slová.



Práve som na letisku v Madride a som rada, že už mi stačí len čakať na lietadlo. Mám už za sebou viac menej všetky kontroly. Spala som približne 6 hodín, čo je celkom v pohode. Chvalabohu som vstala dosť skoro. Obliekla som sa a šla som (s veľkou nechuťou, keďže som si „strašne“ obľúbila španielsku angličtinu) na recepciu. Opýtala som sa na raňajky a tiež na autobusy (Na popise od „amiga“ som mala, že autobus mi odchádza o 12.15, lenže ja som chcela ísť skôr. Letisko je veľké, sú tu masy ľudí a bola by som nervózna z toho, že nestíham) . Raňajky mi ukázala, ale čo sa týkalo autobusov, všetko čo sa ku mne dostalo bolo len zamrmlanie po španielsky a môj zmätený výraz.
Niečo som zjedla (veľký výber švédskych stolov), ale nebola som veľmi hladná. Posledné dni ani vlastne hladná nebývam. Jem len vtedy, keď mi už je od hladu zle. Viem, že to je nezdravé, ale myslím, že keď sa tento zhon ustáli, vrátim sa do normálu. Od hladu ma včera neskoro večer zachránil mamkin rožok (a v zásobe mám ešte deli). Ďakujem mami :) Na autobus som si počkala pred hotelom a skoro už som chcela vystupovať, keď som si všimla, že vystupuje akosi málo ľudí. Tak som si prehrala v hlave, čo povedal vodič, keď otvoril dvere. Bolo to niečo ako „Iberia no“ a naviac pán vedľa mňa mal na taške štítok iberia airlines ako ja, tak som teda ostala. Prišla som na letisko a pozerala som na tabuľu, kde sa vypisujú lety. Na letisku som bola už o pol desiatej a lety vypisovali len nejaké 2hodiny dopredu. Tak som si sadla a čakala, kým vypíšu môj. Poriadne som si prešla letenku aby som si bola istá. Pri terminále som mala uvedený terminál 4S. Letenku som už mala a batožinu som mala odbavenú už od včera (mala by prísť rovno do Bogoty, tak dúfam, že tam príde).  Predo mnou boli už detektory a nad nimi nápis R,S,T,U a keďže som už mala letenku a len príručné tašky, šla som k detektorom. Rad bol strašne dlhý a ja, s mojím šťastím, som sa dostala k pultu, za ktorým bol starší pán a stále bľabotal čosi po španielsky pričom v každej vete použil slovo tarjeta- lístok, pričom nikto ho nepočúval. Bolo to tu omnoho viac chaotické ako vo Viedni, ale dalo sa to prežiť. Stále som šla za značkami S, až som sa dostala do podzemia. Tu jazdí niečo ako metro, ktoré vás dovezie do daného terminálu. Keď som vystúpila z vlaku, pokračovala som za značkami až som sa dostala k pasovej kontrole. Znova kopa ľudí. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem hrdosť Španielov. Hovoríte na nich anglicky, ale oni naďalej odpovedajú v španielčine. Dokonca, ak sú veľmi "milí", používajú anglické slovesá ale španielske slovíčka. Ani si nedokážete predstaviť, ako si cením angličtinu, keď sa občas niekto prihovorí a môžem sa s ním porozprávať. V slovenčinu ani nedúfam. No nič. Teraz som už v termináli. Neviem, ako by som to postíhala, keby že idem tým autobusom 12-stej. Okolo mňa je plno obchodov- duty free, ktorých mám po krk, sedím na zemi, keďže na lavičky sú očividne skúpi a čakám, kým mi vypíšu let +samozrejme majú spoplatnené wi-fi. Radosť nad radosť.

Dobre, som už v apartmáne s rodičmi. Konečne. Let bol dlhý (okolo 10 hodín) a mojim lietadlo letelo dosť veľa ľudí. Sedela som vedľa malého dievčatka, Sofie, ktoré ma stále volalo „chicaa, chicaa“ a bľabotala čosi po španielsky. Ku koncu sme dostali formulár, kde sme mali vyplniť, veľa informácií, dalo mi to námahu, kým som to preložila, no nevedela som udať adresu, kde budem bývať, tak som uviedla moju na slovenskú, pýtala som sa totiž letušky a tá povedala, že to nevadí. (Tá letuška sa neskutočne podobala na Sarah Jessicu Parker). Nasledovala ešte Imigračná kontrola. Vystála som dlhý rad a pán chcel vedieť adresu, kam sa presne chystám. Ja som povedala, že neviem a že sa ju ešte len dozviem, tak mi povedal niečo v zmysle - Nedostanete sa do krajiny. Mhhm, tak som chcela volať mamke, aké ma Jaime (host otec) tel. číslo ale zabudla som, že z Colombie volať nemôžem. Tak som hľadala v dokladoch niečo, kde by som mohla nájsť adresu. Podarilo sa a on si to zapísal. Kufor mi chvalabohu prišiel skoro a keď som šla cez poslednú kontrolu, zbadala som za veľkým skleneným oknom dvoch ľudí, čo mi kývajú ako o život. Mali ružovú tabuľku s mojim menom. Vyšla som von a šli sme k autu. Hovorili mi ako sa na mňa sestry tešia ako aj celá rodina. Som vďačná za ich nešpanielsku angličtinu, teda tá otcova je čistá a matka ju vie slabšie, ale rozumiem im. V Bogote boli zápchy, keďže sa ľudia vracali z práce a tak povedali, že budeme spať v ich „family apartment“ v Bogote. Zobrali ma na večeru, ale nebola som veľmi hladná a tak som mala len šalát. Strašne sa tešili z každého môjho španielskeho slova a myslím, že prvé tri mi aj rátali. Tiež mi vraveli aby som si zapamätala prvú reštauráciu, kde som jedla, bolo to niečo ako CREPES AND WAFLES. Tiež mi vysvetľovali, že ľudia tu, radi vtipkujú. Robia si žarty zo všetkého. Čo viac, dozvedela som sa, že moje meno je typické španielske meno a teda ľudia mi ho tu nebudú komoliť, ako by som čakala.
Už šťastne v Colombii a teda

 Dobrodružstvo začína!!

(Ale najprv sa pôjdem vyspať)
 Buenas noches !


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára