sobota, 31. júla 2010

Moja prvá fiesta


Konečne víkend. Vstala som ráno, okolo 8/9tej. Šla som na internet, možno bude niekto z mojej rodiny online, ale nebol. Ale online bol Radko (najlepší kamarát na výmene v Austrálii). Trvalo mi kým som ho presvedčila na skype, lebo mal asi 2hod. ráno a v tom čase nevyzerá dobre asi nikto.
(Ok, niečo o internete tu. Bývam na kopci, Medzi mestami Paipa a Duitama, čiže nie som priamo v meste. Internet tu nefunguje cez wifi ani cez kábel, ale cez usb, je to teda ten najpomalší a najzaostalejší internet s akým som sa kedy stretla. Nemôžem si pozerať fotky a taktiež ich na internet pridávať, celkovo robiť veci, kt. sa dlhšie načítavajú, lebo by som celý výmenný pobyt presedela za svojim notebookom. A teda už sa teším na slovenský internet.)
Späť k téme. Spojenie s Radkom na skype bolo hrozné. Keď sme to konečne nejako zautomatizovali, musela som ísť do sprchy, lebo som mala len 20minút do odchodu. Šli sme na manikúru. Host-mum ma, respektíve nás, pozvala. Tak sme sadli do auta a šli. Prišli sme do malého „obchodíku“, kde boli dve milé tety. Čo sa mi páči, že dievčatá si tu nedávajú umelé nechty. Proste prídu na manikúru, kde im urobila píling a nalakujú nechty. V živote som nemala také jemné ruky (zväčša dlane ako drevorubač). Dani a Nati si nechali robiť aj pedikúru, čo zabralo veľa času. Páči sa mi ale prístup ľudí tu. Celkovo sa chovajú ako jedna veľká rodina. Za ten čas čo som tam bola, nám urobili čaj a doniesli cukríky. Dani a Nati mali pred sebou ešte manikúru a tak sme šli s host-mum ku kaderníčke. Ešte tam nebola, tak sme šli domov, kde sme mali obed aj s host-otcom.
Ach, nespomenula som, že majú v dome niečo ako slúžku. Nieje to taká slúžka ako si predstavujete. Je tu možno každý druhý-tretí deň (aspoň ja ju tu tak často vidím). Volajú ju krstným menom Maria-Antonia, občas robí raňajky, občas obed, perie. No to neznamená, že tu nikto nič nerobí. Host-mum vidím bežne pripravovať večeru, či raňajky. Prvý deň, keď som šla do školy, automaticky som si ustlala posteľ a Nati mi vravela, že to nemusím robiť, že to urobí Maria-Antonia, tak som to ďalší deň neurobila. Host-dad mi povedal, že ak sa cítim pohodlnejšie, keď to urobím, nieje to problém, oni to vraj nerobia, lebo nestíhajú. Tak som mu povedala, že ja si budem ustielať sama, som na to zvyknutá a naozaj sa tak cítim lepšie. Keď sme sa vrátili ku kaderníčke, už tam bola Nati, umyli mi vlasy a ako všade, v každom kaderníctve si povedali, „Ju učesať bude ľahké“ ale to ešte nevedeli, čo činia. Mám husté, ťažké vlasy ale ony mi začali robiť kučery. Najprv len jedna kaderníčka, ale potom pochopili, že moje vlasy sú.. jednoducho moje vlasy a tak sa toho podujala aj druhá. Nakoniec to aj tak vyzeralo.. Akoby som to robila sama. Keď sme konečne prišli domov, boli 4hodiny. Keďže tu je posl. dni škaredé počasie a prší, mali tu niečo ako výpadok elektriky. Nešli zásuvky a v jednej časti domu aj svetlo. Tak sme pozerali film na mojom ntbk až sa vypol kvôli slabej batérii a nemohla som ho samozrejme nabiť. Oslava narodenín mala začať o siedmej ale Nati mi vysvetlila, že v Colombii sa tým myslí pol ôsmej a neskor. Tak som sa o šiestej šla obliekať, samozrejme s rovnými vlasmi. Keď sme boli oblečené, host-dad nás chcel odfotiť. Dani a Nati sú už na to asi zvyknuté ale mňa ocko nezvykne bežne fotiť. Keď ich fotil, mali presne nacvičený úsmev a postoj. Potom ma host-dad zavolal, že chce aby som bola na fotke. To bola moja smrť. Nemám rada strojené fotky. Fotky s bleskom, pretože mám vždy červené oči. (Mám čudné oči. Pokiaľ ma pamäť neklame, nemám fotku s bleskom kde by som nemala červené oči. Myslím, že tento deficit mám už od detstva.). Nemám rada fotky typu: „postav sa a usmej“. Tak som tam prišla a asi 3x som sa začala smiať a dala som hlavu dole alebo som sa pozerala inam ale tak myslím, že na jednej mi vidno tvár. Host-dad bol asi po 5tej dosť bezradný. Keď sme konečne vyrazili, bolo asi 8. Prišli sme tam a bola to obrovská party/ fiesta +/- 160 ľudí. Chápete to?
Oslava 15stich narodenín!! U nich to je niečo ako rok, kedy sa z dievčaťa pomaly stáva žena a robia takéto veľké oslavy. Táto oslava bola celá poňatá v štýle Casino. Všade viseli bankovky. Na stoloch boli karty, čokoládové peniaze. Vyzdobené až až. Na tento typ fiesty sa nenosia darčeky ale peniaze v obálke. Nati vravela, že na jej oslave ona dostala okolo 4000dolárov. Viete si predstaviť koľko to je peňazí? Na Slovensku nie su ani svadby také drahé ako toto. V strede parketu bol obrovský červený balík a na ňom krabička na obálky s peniazmi. Na začiatku potom Cindy, ktorej oslava to bola, vyskočila z toho veľkého červeného balíka. Dnes mi Nati vravela, že sa jej pýtala a vraj bola v tom balíku 2hodiny. To radšej nemať oslavu ako 2hodiny v skrčenej polohe čakať na jedno vyskočenie z balíka ako keby ľudia nečakali, že tam budete, keď je to vaša fiesta. Ľudia boli oblečení takmer v plesových šatách a všetci boli vyčesaní a namaľovaní. Host-mum po mňa prišla asi 6x aby ma predstavila ľuďom z rotary.
Pri predstavovaní vám väčšina ľudí vždy povie niečo ako: „Mucho gusto, como estas?“ Čo znamená rád ťa spoznávam, ako sa máš?. Colombijčania a myslím, že všetci španieli sa to pýtajú zo slušnosti. Bežne niekoho stretnete a on vám povie : Hola, como estas? Je to niečo ako súčasť pozdravu. Mená rotariánov si doteraz nepamätám a v celku ani neviem, čo mi tam stále hovorili ale väčšina ma pohladkala po pleci, po líci a povedala niečo ako Estas muy linda. Ja ako strašne dobre španielsky hovoriaca osoba vždy poviem Gracias/Muchas gracias a usmejem sa.
Dobre, späť k párty. Sedela som za stolom prevažne s dievčatami zo školy. Každých 5min som ich fotila a každých 10 sa niekto chcel fotiť so mnou. Stále pretrváva ten pocit, že som tu atrakcia. Začalo to konečne asi o 9tej a neskôr. Cindy vyskočila, ona, jej rodičia, sestra povedali do mikrofónu niečo ako „ďakujem, že ste tu“ lenže v ich podaní to trvalo asi 10min. Nakrájali tortu, čašníci poodnášali tortu, torta sa zjedla, potom bolo niečo ako švédske stoly a to všetko trvalo asi 2hod. Najatá speváčka a spevák začali spievať a pri tom tancovať. Netuším ako to tá speváčka zvládala, lebo pri spievaní sebou maximálne triasla a behala okolo mikrofónu..musí byť v dobrej kondícii. Asi na tretiu pesničku začali ľudia tancovať lenže s rozdielom od slovenska, chlapi boli tí čo ťahali dievčatá. Chlapi tu tancujú ako nikde. Ja som najprv povedala, že pôjdem neskôr ale prišiel Luis-Fernando. Toto chlapča mám veľmi rada, na mojej uvítacej párty stále hovoril vtipy a i keď som nerozumela nič, jeho mimika nemá konkurenciu a už tam mi vravel, že miluje tanec a že ma naučí tancovať. Je pre Dani a Nati niečo ako brat, najlepší kamarát. Mám ho rada aj preto, že s ním môžem hovoriť po anglicky. Prišiel a vytiahol ma na parket. Učil ma salsu a merenge a pod. tance.
Hovoril mi aj o tanci tzv Čoke, v Colombii je to veľmi populárne. Nieje to pre serióznu spoločnosť. Keď to tancuješ, trasieš celým telom atď. Hovoril mi, že raz to ukázal v škole učiteľke a ona reagovala spôsobom: „NO, NO, NO STOP STOP, WHAT ARE U DOING?“ a zakrývala si oči. Celý večer som mu vravela, nech mi ukáže ako to vyzerá ale vraj to nieje pre túto fiestu vhodné, lebo tam je kopa serióznych ľudí+ jeho rodičia, čo bol podľa mňa hlavný dôvod. Za celý čas tam stihli rozdať flitrované klobúky, tie také chlpaté šály, fosforeskujúce náramky, lesklé flitrované motýliky pre pánov a balóny. My ako prepnutí ľudia sme si dali balóny na hlavu a na to klobúk. Často mi spomínal jeho mi priateľku a ukázal mi aj veľké flitrované srdce, ktoré pre ňu odložil, lebo tam nieje s ním ale na inej párty. Som rada, že ho tu mám, je ako môj starší brat. Jeho rodičia sú tiež rotariáni a tiež plánuje ísť na výmenu. Prekvapilo ma aj to, že tancovali aj rodičia, starí rodičia, všetci = tancujúci národ. Tancovala som vkuse viac menej asi 3hod. až na mňa prišla únava. Potom som už len sedela a rozprávala sa s kadekým. Odchádzali sme odtiaľ asi o 3tej ráno spolu s rodičmi. Prišla som s neskutočne boľavými nohami, strieborným klobúkom na hlave, ružovým šálom okolo krku a 5timi fosforeskujúcimi náramkami na ruke (doteraz mi tu svietia).

Oslavy v Colombii sú údajne vždy takéto, plné tanca a smiechu. Páči sa mi ich prístup, vedia sa netrápiť..:)
Teda tak, prišla som a unavená som šla hneď spať.

Buenaas!

piatok, 30. júla 2010

Konečnee Piatok! :)



Ráno som vstávala znova okolo šiestej. Raňajkovali sme wafle a párok. Dobrá kombinácie nie? Majú tu nepredstaviteľné kombinácie jedla ale v konečnom dôsledku je to chutné. Dnes som nešla do školy normálne, lebo Nati mala nejakú recitátorskú súťaž, takže nás zobral do školy autom jej (môj host) ocko. Súťaž trvala dlho a hovorili o histórii Colombie, čiže ničomu som nerozumela. Strašne unavujúce sedieť, počuť ale nerozumieť. Keď to konečne skončilo, šli sme na obed a späť do školy na matematiku, technológiu a angličtinu. Spolužiaci sú strašne zlatí. Po škole sme šli do kina (keďže končíme o piatej, je to normálne). Šlo asi 8dievčat a šli sme na nejakú americkú komédiu s rozprávajúcimi psami, samozrejme v španielčine. Na moje počudovanie, som už sem tam aj rozumela. Dvaja spolužiaci nás prekvapili a prišli za nami. Ľudia sú tu naozaj úžasní. Sedela som vedľa spolužiaka, ktorý je strašne zlatý a nevie nič po anglicky a ja viem skoro nič po španielsky, teda naša konverzácia nemala celý čas obsah. Boli sme v kine v Duitame, čo je dosť staré kino a asi 3x sa film vypol. Senorita, čo vonku predáva pukance doniesla každému jeden balík za spôsobené ťažkosti. Tie vypnutia totiž trvali asi 5minút. Chlapci v Colombii sú nehumánni gentlemani. Natali mi vravela, že bežne ti donesú kvety len tak a dnes nám do kina doniesli lízatká. Kde to na Slovensku nájdete? Po kine šla väčšina ľudí domov, lebo od rána byť v jednej uniforme, nieje to 100x pohodolné. Ja som ešte čakala s pár kamarátmi a Dani, Nati na hos-trodičov a šli sme sa najesť, znova niečo, čo som nikdy nejedla, ako inak, chutné. Bol to hot-dog ale nie ako u nás na Slovensku pripravený spôsobom hodím párok do rožku a jedlo je hotové. Tu je na párku v rožku ešte horčica, kečup, čipsy a syr a vo väčšine prípadov vám na to dajú aj také malé vajíčko. Neviem čo to je zač ale je to chutnôtka! Cestou domov sme sa zastavili u babky asi na 2hodiny. Skoro som umrela. Keď sme konečne prišli domov, bola som strašne unavená. Teraz sedím na posteli a akurát sme dopozerali s Nati film The notebook, dobrý film, odporúčam! Som unavená a teším sa na zajtra, teda už dnes. Jedno dievča -Cindy má oslavu narodenín. V Colombii sa na 15. narodeniny robí obrovská oslava. Zajtra tam bude kopa ľudí čo mám rada ale celkovo asi okolo 100 ľudí. Nati ma volala s ňou ku kaderníčke. V Colombii je kaderníčka, kozmetička veľmi veľmi lacná. Uvidím zajtra teda. Vy máte teraz asi 9:3O ráno a ja 2hod. ráno.
Have a nice day my lovers !:)



štvrtok, 29. júla 2010

Ja ako atrakcia, školský systém, ulice a jedlo.



Počasie je tu dosť studené a verte či neverte, som tu tretí deň a bola som už v škole, oblečená v uniforme. Musela som vstávať o pol šiestej ráno, pretože v Colombii sa ľudia zvyknú sprchovať ráno, nie večer a taktiež raňajkujú spolu. Do školy sme šli autobusom, ktorý nás (Dani a Nati a mňa) vyzdvihol pred domom a cesta trvá asi 20-30min. Prišli sme do školy, ktorá vyzerá úplne inak ako školy u nás doma. Úplne inak. Pre veľa ľudí som tu atrakcia, pretože každý má tmavé vlasy a hnedé oči, čiže každý druhý kompliment, ktorý dostávam súvisí s očami.
Niečo o školskom systéme? No, deti nosia uniformy. Najlepšia známka je 5. Neviem či to oni považujú za známku. Je to niečo ako bodovací systém, najmenší počet bodov je 1 a najviac 5. Školy majú 11-ročnú dochádzku a to od rána od asi siedmej do piatej doobeda, ale stále som neprišla na to, ako dlho trvajú prestávky. Na obed majú 1hod a 2O minút a väčšina detí sa ide najesť domov. Ja, sestry a veľa dievčat čo tu poznám sme sa šli najesť do najbližšieho obchodného domu (ktorých je tu mnoho) a nieje ďaleko od školy, kvôli tomu, že bývame ďaleko. Jedlo tu nieje drahé. Ďalšia pre mňa novinka bola, že po obede si idú umyť zuby na toalety. Myslím, že veľa mojich spolužiakov má zdravé zuby. Bude to v tom. V mojej triede nás je okolo 42 a mám šťastie, že som v triede s Nati, lebo mi veľmi pomáha. Sme vlastne v posl. ročníku. Dokonca tu budem mať aj prom.-ples. Natalie má zo mňa veľkú srandu, pretože kedykoľvek niekam ideme, ľudia si ma strašne všímajú. Sedím v triede pozriem doľava, min. traja chlapci sa usmejú, zakývajú, pozriem doprava, to isté. Už mi to ani nepríde smiešne. Dnes som ich učila nejaké slovenské slovíčka, dokonca odo mňa jeden chlapec chcel aby som mu to napísala. Napísala som mu pár slovenských fráz a asi na troch ďalších hodinách som ho videla ako sa do toho pozerá a učí sa to naspamäť. Ľudia sú tu strašne milí. Vítajú sa pusou na líce, každý s každým, dokonca aj s učiteľmi. Niečo také na Slovensku nevidíte. Učiteľom tykajú a majú veľmi priateľské vzťahy. Hodiny sú chaotické. Trvajú hodinu a teda na nich zomieram. Sú naozaj dlhé. Predmety? Fyzika, ekonómia, filozofia, telesná, umenie, španielčina, angličtina, matematika, chémia, ako u nás a naviac tu ešte deti tancujú. V Colombii je tiež strašne populárny blackberry (typ telefónu), často sedím a pozerám na nich ako telefonujú a píšu smsky. Nemajú ich všetky deti ale tie, ktoré ich majú ich nepustia z ruky ako napríklad Natis. 
Ulice v Colombii alebo celkovo krajina je zvláštna. Na uliciach bežne môžete vidieť kravy, bežne sa strieda zrúcanina s modernou budovou a supermarketmi. Na uliciach môžete vidieť čističov topánok, čo ja poznám len zo starých filmov. Keď autá stoja na semaforoch, chodia pomedzi ne predavači s jedlom a predávajú sladkosti, chipsy, colu, ráno kávu, prípojky na mobily do áut, obaly na mobily, tašky, všetko čo vás len nenapadne.
Jedlo je tu veľmi chutné. Žijú veľmi zdravo. Všade nájdete zeleninu a ovocie, zdravé, čerstvé suroviny. Majú tu milióny druhov ovocia o ktorom ste ešte nikdy nepočuli a ich názvy sa asi nikdy nenaučím. Tiež tu nájdete rôzne druhy džúsov a myslím, že tu neriešia koľko percentné sú, väčšina z nich je 100% -tná.
 Prišla som zo školy domov dosť neskoro, autom s rodičmi. Na večeru sme mali niečo ako omeletu ale bolo to z ryže. Keď som sa konečne dostala do postele, bola som šťastná, prešťastná.
Veď zajtra vstávam do školy! :/  

streda, 28. júla 2010

Môj prvý deň „doma“.

Noc dozadu bola dosť zlá. Neviem či to spôsobil ten časový posun alebo toľko tekutín či maximálna vyčerpanosť, ale nevyspala som sa dobre. Najprv som nevedela zaspať. Neskôr som zaspala, ale asi o 3 ráno (slovensko-10hod. ráno) som musela ísť na wc, čo je u mňa v noci nezvyklé, obyčajne spím a nič ma nedokáže zobudiť. Znova som nevedela zaspať, druhý krát som vstala okolo 8 ráno (doma 3hod poobede) a musela som ísť znova na wc, vysvetľujem si to z množstva tekutín v lietadle. Ale spánok som mala hrozný. Keď som konečne zaspala, zobudili ma a prišiel šok =  komunikácia v španielčine. Zo dňa na deň! Veď to je len druhý deň! Okej, šli do obchodu a nechali ma tam na hodinku samú. Zistila som, že v tom apartmáne sa dá ľahko stratiť. Na raňajky som mala cereálie a jogurt. Keď prišli, šli sme do Paipy, mesta kde momentálne bývam. Cestou sme sa zastavili v obchodoch kúpiť nejaké jedlo a mama ma hneď učila milión slovíčok. Obchody v Bogote sú rozličné. Niektoré veci mi prídu naozaj lacné. Ale o tom potom. Cestovali sme dlho. Cestou mi kúpili klasické colombijské jedlo. Pre Colombiu je jedným z typických jedál ARREPA a je chutné. Je to robené z kukuričnej múky a vraj z nej (Arrepy) nájdete milión druhov. So syrom a ja neviem ešte s čím, mne to chutilo ako tvaroh..neviem no. Vlastne všetko jedlo je tu chutné.
Prichádzajúc do mesta, nás na semaforoch obehla Nati (moja nová host-sestra). Obehla nás na štvorkolke, na križovatke a čo je na tom najvtipnejšie - na červenú. Rodičom sa zvráštilo čelo a snažili sa reagovať s humorom, ale rozhodne im to nebolo veľmi pochuti.
 Keď sme boli konečne v centre Paipy, povedali, že sa ešte zastavíme u ich babky. "Ookej, prežila som už toho dosť, toto ešte zvládnem." Prišli sme do luxusného domu so slúžkou, kde nám otvorila klasická babička z telenovely. Dokonale upravená, nalíčená, zababušená vo veľkej ružovej šatke a ešte k tomu veľmi milá. Bolo zvláštne tam sedieť a vedieť, že hovoria o vás ale nerozumieť tomu. Keď sme konečne sme prišli domov, všade bola tma, zrazu na mňa vyskočilo minimálne 20 ľudí a ja neskutočne unavená som si v duchu povedala „Ja ich zabijem“. Všetko naplánovala už asi pred dvoma týždňami moja staršia sestra Nati a mladšia Dani. Bola tu kopa ich spolužiakov a kamarátov a všetci sú veľmi zlatí. Ľudia tu majú svoj humor ale páči sa mi, často sa smejem už len z toho ako sa tvária pri vtipoch. Všetci sú priateľskí. Babka, u ktorej sme boli ten večer, mi ešte skôr poslala kyticu vo veľkej ružovej škatuli, samozrejme krásne kvety.
Keď ľudia odišli, vybalila sa som a konečne šla spať. Ah !

utorok, 27. júla 2010

Ružová tabuľka, prvá večera, prvé slová.



Práve som na letisku v Madride a som rada, že už mi stačí len čakať na lietadlo. Mám už za sebou viac menej všetky kontroly. Spala som približne 6 hodín, čo je celkom v pohode. Chvalabohu som vstala dosť skoro. Obliekla som sa a šla som (s veľkou nechuťou, keďže som si „strašne“ obľúbila španielsku angličtinu) na recepciu. Opýtala som sa na raňajky a tiež na autobusy (Na popise od „amiga“ som mala, že autobus mi odchádza o 12.15, lenže ja som chcela ísť skôr. Letisko je veľké, sú tu masy ľudí a bola by som nervózna z toho, že nestíham) . Raňajky mi ukázala, ale čo sa týkalo autobusov, všetko čo sa ku mne dostalo bolo len zamrmlanie po španielsky a môj zmätený výraz.
Niečo som zjedla (veľký výber švédskych stolov), ale nebola som veľmi hladná. Posledné dni ani vlastne hladná nebývam. Jem len vtedy, keď mi už je od hladu zle. Viem, že to je nezdravé, ale myslím, že keď sa tento zhon ustáli, vrátim sa do normálu. Od hladu ma včera neskoro večer zachránil mamkin rožok (a v zásobe mám ešte deli). Ďakujem mami :) Na autobus som si počkala pred hotelom a skoro už som chcela vystupovať, keď som si všimla, že vystupuje akosi málo ľudí. Tak som si prehrala v hlave, čo povedal vodič, keď otvoril dvere. Bolo to niečo ako „Iberia no“ a naviac pán vedľa mňa mal na taške štítok iberia airlines ako ja, tak som teda ostala. Prišla som na letisko a pozerala som na tabuľu, kde sa vypisujú lety. Na letisku som bola už o pol desiatej a lety vypisovali len nejaké 2hodiny dopredu. Tak som si sadla a čakala, kým vypíšu môj. Poriadne som si prešla letenku aby som si bola istá. Pri terminále som mala uvedený terminál 4S. Letenku som už mala a batožinu som mala odbavenú už od včera (mala by prísť rovno do Bogoty, tak dúfam, že tam príde).  Predo mnou boli už detektory a nad nimi nápis R,S,T,U a keďže som už mala letenku a len príručné tašky, šla som k detektorom. Rad bol strašne dlhý a ja, s mojím šťastím, som sa dostala k pultu, za ktorým bol starší pán a stále bľabotal čosi po španielsky pričom v každej vete použil slovo tarjeta- lístok, pričom nikto ho nepočúval. Bolo to tu omnoho viac chaotické ako vo Viedni, ale dalo sa to prežiť. Stále som šla za značkami S, až som sa dostala do podzemia. Tu jazdí niečo ako metro, ktoré vás dovezie do daného terminálu. Keď som vystúpila z vlaku, pokračovala som za značkami až som sa dostala k pasovej kontrole. Znova kopa ľudí. Čím ďalej, tým viac si uvedomujem hrdosť Španielov. Hovoríte na nich anglicky, ale oni naďalej odpovedajú v španielčine. Dokonca, ak sú veľmi "milí", používajú anglické slovesá ale španielske slovíčka. Ani si nedokážete predstaviť, ako si cením angličtinu, keď sa občas niekto prihovorí a môžem sa s ním porozprávať. V slovenčinu ani nedúfam. No nič. Teraz som už v termináli. Neviem, ako by som to postíhala, keby že idem tým autobusom 12-stej. Okolo mňa je plno obchodov- duty free, ktorých mám po krk, sedím na zemi, keďže na lavičky sú očividne skúpi a čakám, kým mi vypíšu let +samozrejme majú spoplatnené wi-fi. Radosť nad radosť.

Dobre, som už v apartmáne s rodičmi. Konečne. Let bol dlhý (okolo 10 hodín) a mojim lietadlo letelo dosť veľa ľudí. Sedela som vedľa malého dievčatka, Sofie, ktoré ma stále volalo „chicaa, chicaa“ a bľabotala čosi po španielsky. Ku koncu sme dostali formulár, kde sme mali vyplniť, veľa informácií, dalo mi to námahu, kým som to preložila, no nevedela som udať adresu, kde budem bývať, tak som uviedla moju na slovenskú, pýtala som sa totiž letušky a tá povedala, že to nevadí. (Tá letuška sa neskutočne podobala na Sarah Jessicu Parker). Nasledovala ešte Imigračná kontrola. Vystála som dlhý rad a pán chcel vedieť adresu, kam sa presne chystám. Ja som povedala, že neviem a že sa ju ešte len dozviem, tak mi povedal niečo v zmysle - Nedostanete sa do krajiny. Mhhm, tak som chcela volať mamke, aké ma Jaime (host otec) tel. číslo ale zabudla som, že z Colombie volať nemôžem. Tak som hľadala v dokladoch niečo, kde by som mohla nájsť adresu. Podarilo sa a on si to zapísal. Kufor mi chvalabohu prišiel skoro a keď som šla cez poslednú kontrolu, zbadala som za veľkým skleneným oknom dvoch ľudí, čo mi kývajú ako o život. Mali ružovú tabuľku s mojim menom. Vyšla som von a šli sme k autu. Hovorili mi ako sa na mňa sestry tešia ako aj celá rodina. Som vďačná za ich nešpanielsku angličtinu, teda tá otcova je čistá a matka ju vie slabšie, ale rozumiem im. V Bogote boli zápchy, keďže sa ľudia vracali z práce a tak povedali, že budeme spať v ich „family apartment“ v Bogote. Zobrali ma na večeru, ale nebola som veľmi hladná a tak som mala len šalát. Strašne sa tešili z každého môjho španielskeho slova a myslím, že prvé tri mi aj rátali. Tiež mi vraveli aby som si zapamätala prvú reštauráciu, kde som jedla, bolo to niečo ako CREPES AND WAFLES. Tiež mi vysvetľovali, že ľudia tu, radi vtipkujú. Robia si žarty zo všetkého. Čo viac, dozvedela som sa, že moje meno je typické španielske meno a teda ľudia mi ho tu nebudú komoliť, ako by som čakala.
Už šťastne v Colombii a teda

 Dobrodružstvo začína!!

(Ale najprv sa pôjdem vyspať)
 Buenas noches !


pondelok, 26. júla 2010

Moje prvé cesty - necesty po letiskách

Človek nemôže tušiť, čo si pre neho život pripraví. Lepšie povedané, tušiť to môže ale život nespolupracuje. Nezaujíma sa o to, či chceme mať dobrý a či zlý deň. Život je rád komplikovaný a rád komplikuje všetko a všade. Tak teda ja a moje cesty – necesty po letiskách.


Odlietať som mala z letiska vo Viedni. Dá sa povedať, že tam sa to už začalo. Nájdenie voľného parkovacieho miesta trvalo večnosť. Keď sme našli odletovú halu, musela som si počkať na „check-in“. Bola tam skupina resp. „tlupa“ ľudí, ktorí zrejme čakali na to isté, tak som si pomyslela, že sa postavím k nim. Lenže keď otvorili check-in zrazu začali byť ľudia nervózni, pretože údajne to bol rad a bola som taká drzá a predbehla som sa (stála som pritom úplne vzadu, len oni vytvorili rad, v kt. som sa ocitla v strede). Ja som to ignorovala, pretože to riešili maximálne drzo, hrubo a ešte k tomu v španielčine, pričom tá moje je nulová a myslím, že to bolo viac než očividné, keďže som odpovedala v angličtine. Tak na mňa pozeralo škaredo približne 50 starších Španielov a Španielok, v španielčine o mne hovorili, ako keby som si nevedela domyslieť, že hovoria o mne pri tom nenápadnom ukazovaní prostom. Predbehlo ma približne 20 ľudí, keď prišla ďalšia drzá staršia Španielka a v španielčine na mňa rozprávala hlúposti, odpovedala som v kľude v angličtine, stavím sa, že mi nerozumela a teda naďalej hučala stále to svoje v španielčine. Okej, vzdala som to. Išla som na koniec, pričom polovica ľudí čo boli predo mnou prišli po mne, Pani Španielka sa tvárila ako hrdinka, ktorá vyhrala vojnu svojho života . Najobávanejšia časť pre mňa bol check-in, pretože tam vážia batožinu a mala som strach či nepresiahnem limit 23kg.
(Moje mesačné balenie bolo komické. Ale na moju obranu - aj tá najväčšia hlúposť vyzerá v očiach sedemnásťročného dievčaťa, chystajúceho sa na rok mimo domu, ako nevyhnutnosť bez ktorej tam vonku zahynie.)Prišla som tam a mala pocit, že si váhu ani nepozreli. Dobre,  do budúcna by som sa na to do radšej nespoliehala, ale najväčší strach bol v tom momente zažehnaný. A tak som postupovala do „gate-u“, kde som bola dosť skoro a rýchlym krokom predbehla 90% ufrflaných španielskych dovolenkárov vrátane Pani Španielky. (Načo im bola tá hádka dobrá?)
Lietadlo, samozrejme štartovalo neskôr asi o 45minút. Našťastie som dostala miesto pri okne. Síce..našťastie? Pani predo mnou si "nenápadne" trhala strany z časopisu a dávala do tašky. Iná pani za mnou stále mľaskala a kopala do môjho sedadla a keďže zo zadu môjho sedadla bol vešiak, ona to dostatočne využila. Mala na ňom zavesené minimálne 4 igelitky a mala veľmi silnú potrebu stále ich ukladať. Teda 3 hodiny som počúvala šušťanie igelitiek. Všetky oznamy v lietadle hlásili v španielčine a ich angličtina bola s takým silným španielskym prízvukom, že som nepočula rozdiel medzi týmito dvoma jazykmi. Nemám potuchy, čo tam celý čas hlásili. Keď sme konečne pristáli, prišiel zlatý klinec večera. Prišli sme dosť neskoro a ja som mala byť ubytovaná v letiskovom hoteli, pretože ďalší let mám až zajtra o 14.20. Hodinu som blúdila po letisku a nikto, naozaj nikto, mi nevedel povedať, kam mám ísť a kde je hotel. Stále ma posielali na 2.poschodie, lenže tam sa z príletov dostať nedá. Bezradná, som už rozmýšľala, že pôjdem do odletov a tam budem čakať 12 hodín do svojho odletu. Celá zúfalá, som si povedala, že sa opýtam ešte raz. Posledný krát Lietadlo, samozrejme štartovalo neskôr asi o 45minút. Našťastie som dostala miesto pri okne. Síce..našťastie? Pani predo mnou si "nenápadne" trhala strany z časopisu a dávala do tašky. Iná pani za mnou stále mľaskala a kopala do môjho sedadla a keďže zo zadu môjho sedadla bol vešiak, ona to dostatočne využila. Mala na ňom zavesené minimálne 4 igelitky a mala veľmi silnú potrebu stále ich ukladať. Teda 3 hodiny som počúvala šušťanie igelitiek. Všetky oznamy v lietadle hlásili v španielčine a ich angličtina bola s takým silným španielskym prízvukom, že som nepočula rozdiel medzi týmito dvoma jazykmi. Nemám potuchy, čo tam celý čas hlásili. Keď sme konečne pristáli, prišiel zlatý klinec večera. Prišli sme dosť neskoro a ja som mala byť ubytovaná v letiskovom hoteli, pretože ďalší let mám až zajtra o 14.20. Hodinu som blúdila po letisku a nikto, naozaj nikto, mi nevedel povedať, kam mám ísť a kde je hotel. Stále ma posielali na 2.poschodie, lenže tam sa z príletov dostať nedá. Bezradná, som už rozmýšľala, že pôjdem do odletov a tam budem čakať 12 hodín do svojho odletu. Celá zúfalá, som si povedala, že sa opýtam ešte raz. Posledný krát (čo bolo asi 5-ty) a vzdám to.
Prišla som k pultu a začala som im vysvetľovať, zas a znova, že niekde tu mám mať hotel atď. Pani mi rozumela dosť chabo, ale tvárila sa, že vie o čo ide. Pozrela si moju letenku, niekomu zavolala a stále hovorila jej španielskou angličtinou niečo o amigovi. Viem, že amigo je priateľ ale čo ja s tým? Neskôr som zistila, že je to služba letiska pre ľudí mladších ako 18rokov. Pomáhajú im na letisku, aby sa nestratili, trafili a vedeli kam ísť. Dobre, počkala som si, už mi nebolo všetko jedno a prvý krát som aj použila vreckovku. Každý vám často opakuje to, že ak ste rotary, to vám pomôže. Mne to nepomohlo. Vôbec..akurát sa ľudia na mňa viac pozerali a rozmýšľali, čo som zač. No „amigo“ chlapec bol vcelku zlatý. Vysvetlil mi v angličtine, ktorá bola naozaj ako pre debilka, že mi ide autobus do hotela a dal mi nejaký lístok z toho daného hotela, ako sa volá a iné informácie. Nerozumiem, kde inde by som tieto informácie dostala. Počkala som na autobus a nasadla. Čakala som, že to bude max. 3km ďaleko, ale my sme šli po diaľnici a to dosť dlho. Tiež som čakala starý škaredý hotel, vlastne mi to bolo už aj jedno aký bude, len nech si oddýchnem. Na recepcii som si počkala ešte dosť dlho, dali mi do ruky kartu od izby a poslali ma na 3.poschodie, nepovedali kade mám ísť a tak som sa otočila a šla som naslepo. Trafila som hneď a na moje prekvapenie, to bol dosť luxusný hotel. Naozaj na vysokej úrovni. Osprchovala som sa a sadla si na posteľ a tak tu teraz sedím. Rozmýšľam či mám ísť spať. Bojím sa, že po tom cestovaní zaspím a nestihnem lietadlo a keďže sa musím spoliehať na autobus, zaspať si naozaj dovoliť nemôžem. Niečo vymyslím. Zrejme pôjdem spať a posnažím sa vstať čo najskôr
Dúfam, že zajtra to už bude lepšie.