pondelok 9. augusta 2010

Jazyková pochúťka a nepriatelia "moskiťáci"

Dnes som vstala celkom bez problémov a šla do školy. Nič zaujímavé sa nedialo až na to, že som mala 2hod tanca, čo nerobí môjmu ešte nedoliečenému členku dobre, ale šetrím ho a tancujem čo najmenej. Dnes sme robili veľa dvíhačiek. Chudáčik môj partner. Je síce jeden z najlepších tanečníkov, ale dvíhačky so mnou sú istá smrť. Pretože to ani nie sú dvíhačky, on si ma tam má nad hlavou doslova prehadzovať. Tak som mu celý čas opakovala: „Im sorry, Im heavy, please dont do it, its not good for your healt and can probably kill you, im very very heavy“. Napriek tomu, to skúšal - a áno, mám celé modré kolená. 
Nevadí, tak sme šli potom na obed, kde sa občas nudím, lebo všetky dievčatá tam sms-kujú a telefonujú s priateľmi a s rodičmi a tak sedím, resp. obedujem. Po obede som bola na dvoch hodinách. Moja obľúbená matematika, kde musím sedieť v posl. lavici a chémia. Potom po mňa znova prišla host-mum, vraj ideme po uniformu. Ako som už čakala, nebola mi dobrá a pritom mi ju šili na mieru. Bola dlhá a veľká. Tak neviem, kedy si po ňu môžem prísť, ale musia ju prerobiť. Potom sme šli po Nati do školy a po Dani na tenis, ale nakoniec Nati ostala, lebo si chcela zahrať tenis tiež a mňa s Dani odviezla mum domov. Na večeru sme mali mäso- jazyk. Naozaj, kravský jazyk a zemiaky a tortillu.. ale ten jazyk - fuj. Nebolo to nechutné alebo niečo podobné, ale už len z toho, že tá kravička tým orgánom jedla veci zo zeme a prežúvala, som povedala., že je to dobré, ale z daných dôvodov sa tomuto pokrmu vyhnem. Otec mi vysvetlil jeho filozofiu o tom, že keď bola kravička živá určite nechcela aby sa po jej smrti telo rozložilo niekde na poli, ale aby sa využilo na dobré účely. Nehovorím, že to tak nemuselo byť, ale jazyk je na mňa veľa. Neskôr šli rodičia po Nati a ja som s Dani ostala doma a keď prišli späť, vyložili sme nákup. S host-mum sme vybrali asi 7 prípravkov na moje nohy, lebo keď ich videla skoro odpadla. Mňa totiž ľúbia komáre. Moje nové motto z Colombie: „Mosquitos, no amigos - enemigos!“ (komáre, nie priatelia - nepriatelia!)

To som vymyslela po noci, kedy ma dopichali ako roj včiel. Ja som si to samozrejme, ako vždy rozškrabala a mám teda na nohách chrasty a modriny a keď sa to dá dokopy s mojim ekzémom a modrinami z tancovania, je to so mnou horšie ako s chlapčaťom. Teda som sa ponatierala, aby nebolo viac "piki-piki". Oni to nazývajú niečo ako pikitos, neviem presne, a tak to volám piki-piki a doma sa z toho smejú. Teraz sedím na posteli a konečne som porobila čo mi treba. Internet nefunguje, tak som nemohla odpísať na emaily a správy, hádam to už zajtra pôjde. Väčšinou teda potom správy na blog dávam viacero naraz. Teda toto uvidíte až zajtra večer.
PS: zistila som, že si toto číta celá moja rodina a najmä veľa ľudí mimo nej, čo som nečakala, takže sa ospravedlňujem za chyby, všemožného druhu, je to písané rýchlo a väčšinou v nevládnom stave ale ďakujem za to, že si to čítate a že vás to zaujíma :):*
Buenas noches/ Buenos dias!

:*

nedeľa 8. augusta 2010

Zážitky sa dejú každý deň :)

Ako som už spomínala, z Piatka na Sobotu som spala s Dani u abuelity (babky). Vstávali sme dosť skoro, pretože sme šli spolu s Interactom (= súčasť rotary - skupina mladých ľudí, zväčša detí roatriánov, ktorí chodia pomáhať kam treba). Asi o pol ôsmej nás odviezol abuelito (dedko) do Paipy a tam sme stretli ďalšie kamarátaky (väčšina z našej školy), tie patria tiež do Interactu. Bolo nás asi 9. Čakali sme dlho, lebo dievčatá šli vybaviť niečo ako turistické taxi. Ľudia si ho objednajú a odvezie vás aj do vyššie položených turistických oblastí. Tak po nás prišlo auto, nasadli sme a asi polhodinku sme stále stúpali. Keď sme tam prišli, dievčatá mi ukázali školu, ktorú deťom zriadilo rotary. V škole sme pripravili stoličky a dievčatá usadili detičky. Začali sa ich vypytovať, čo je dnes za deň a podobne. V ten deň sa volil totiž nový prezident Colombie, teda to bol veľký deň pre celú krajinu. Neviem, ako to tu funguje, ale už asi dva týždne dopredu mi host- rodičia hovorili, kto bol zvolený, teda v tú Sobotu už len zrejme oficiálne nastúpil alebo niečo podobné. Kreslili sme im na tváričky vlajku Colombie a boli prenáramne zlatučké. Potom sme šli von a niektoré dievčatá sa s nimi hrali, ja som s ostatnými robila odtlačky rúčok na veľký papier s farbami Colombie (modrá, žltá, červená). Bolo tam asi 20 detičiek a boli naozaj vychované. Správali sa maximálne slušne, dovolím si povedať, že miestami lepšie ako občas deti z bežných pomerov. Neskôr sme im rozdali malinovku a croissanty, boli nadmieru vďačné. Dve dievčatá tam mali aj psíkov, čo sa páčilo najmä chlapcom. V Colombii je bežné vidieť túlať sa psíkov po uliciach. Hľadajú jedlo a často je neporiadok na uliciach, kvôli smetiam, ktoré rozhádzali pri hľadaní. Tak aj pri týchto deťoch som videla jedného psíka ako hľadal jedlo, nachvíľu bol aj dnu v škole, ale nič som so sebou nemala. Na konci sme detičkám dali ešte raz croissanty, čo nám ostali a taktiež lízatká. Boli sme tam asi 3 hodiny, ale tieto deti sú vďačné aj za to. Pre nich to je ako sviatok. Nemám pocit, že som im nejako výnimočne pomohla, lebo na „výnimočnú pomoc“ musí mať človek dané prostriedky - peniaze. Veľa peňazí. Mne to dalo veľa. Videla som deti, ktoré boli zahriaknuté a držali sa pevne ručičky staršieho súrodenca a videla som detičky, ktoré sa napriek všetkému na mňa usmievali a tešili sa z toho mála čo majú. Neviem im veľmi pomôcť i napriek tomu, že chcem. Takto sa tu hádam aspoň raz do mesiaca zastavím s Interactom a možno im to do života niečo dá a ja sa budem modliť a dúfať, že sa z nich stanú dobrí a slušní ľudia, ktorí si vedia vážiť každú maličkosť. To je asi to najhlavnejšie. Páčilo sa mi, že sme tam boli len my, dievčatá, bez nikoho dospelého a ony nemali problém, všetko si zariadili, vybavili. Na Slovensku to často nevidieť. Povedzme toľkú iniciatívu. 
Taxi prišlo po nás a šli sme späť. Vyložilo nás v meste a rozišli sme sa. Ja som šla s Dani a kamarátkou Marie na zmrzlinu. Malá zmrzlináreň, do ktorej keď vojdete vidíte všetko modré a žlté. Vo farbách čoho? Simpsonovcov! „Menu“ bolo tiež poskladané z názvov ako - Bart, Maggie, Lisa, Homer a podobne. Tak som mala príchuť s názvom carnival a bolo to modro-žlté -ako inak. Na tom nejaká poleva s cukríkmi a mohli ste si vybrať hocičo. Na Slovensku toto rozhodne nenájdem! Marie mala nejaké dve príchute a na tom polevu a kyslých červíkov. Na moje počudovanie to nebolo ani drahé. Myslím, že moja stála okolo 900 colombijských pesos. (To je okolo 0,375 eur). A to jeden kopček bol ako minimálne 3 u nás. Šli sme potom k Marie, ktorá sadla do auta a odviezla nás ku babke. Má 16rokov. V Colombii môžete šoférovať od 16 rokov v dedinách a takých malých mestečkách, ale diaľnice a podobné cesty sú povolené až od 18stich. U babky sme potom len oddychovali, ja som dávala dokopy fotky, ktoré som v ten deň urobila a asi o 7-dmej prišli rodičia z Bogoty. Prišla celá rodina a asi o 8-smej sme šli jesť. Boli to lasagne. Ujo, mi naložil obidva druhy -con pollo (kuracie) & con champinones (so šampiňónmi)- mne viac chutili tie prvé s kuracím mäsom. Neskôr som sa zbalila, šli sme domov a od únavy som hneď zaspala.
 Ďalší deň som vstávala znova skôr, lebo sme šli do kostola a Dani mala tenis. Kostolík bol krásny, plný kvetov a omša trvala asi 30minút. Veľa som síce nerozumela, ale nevadí. Zatavili sme sa aj vo vyššie položenej vínnej oblasti a bol odtiaľ krásny výhľad. Každý rok tu je na vinobraní zvolená miss a rodičia si zo mňa robili srandu, že tento rok to bude možno Slovenka. Vinobranie bude v decembri, tak uvidíme, ale chceli by sme ísť. Nie kvôli vínu (teda ja nie) ale vraj to má úžasnú atmosféru, o čom nepochybujem. Na obed sme šli do nejakej reštaurácie pri ceste, kde bola znova celá rodina. Doniesli nám veľký tanier s mäsom. Veľa druhov. Toto je mäsitý štát a ak by som bola vegetariánka asi by som tu umrela. Konečne sme prišli domov a chcela som skype-ovať s rodinou, lebo sme boli dohodnutí a oni mali doma už 10hodín večer ( pričom ja 3 poobede) ale internet je tu taký zlý, že to nešlo. Tak ma moji zlatí host- rodičia odviezli do Paipy do net café, kde som s nimi volala asi hodinku. Mala som svoj ntbk a všetci ľudia sa na mňa pozerali, akým jazykom to hovorím. Týmto pozdravujem mamku, ktorá bola taká zlatá, že chcela poslať deťom z mojich fotiek oblečenie ale host-dad povedal, že je to veľmi drahé, ale že je to od nej veľmi milé. Keď som skončila, šli sme domov, rýchlo som sa prezliekla a Dani, Nati a ja sme šli na štvorkolky s našimi dvoma šialenými ujami, Jazdili sme po meste, potom na nejakej „dráhe“ kam ľudia chodia jazdiť, ale keďže bolo po období dažďov, bolo tam toľko blata, že sme zapadli - najviac asi ako sa dalo, ale asi po polhodine sme celý zablatení vytiahli ten stroj z blata a šli konečne ďalej. Celá špinavá, vďaka ujovi Andrésovi, ktorému nedalo vojsť do každej mláky som videla celé okolie jazera a poviem vám, je tu dokonalá príroda. Asi o 3hod neskôr sme prišli ku babke, kde sme jedli donuts = šišky (tie sa tu jedia pomerne často) a šli sme domov. Asi nikdy som tak nesmrdela. V topánkach mi čľapkalo, ale stálo to za to. Ujo Andrés nás odviezol  a povedal, že sa vráti a pôjdeme na pizzu. Rýchlo sme sa osprchovali a šla som len ja s Nati, lebo Dani mala veľa úloh. Stihla som na schodoch aj krivo stúpiť. Teda ma teraz troška pobolieva členok. Už som mala pred dvoma rokmi vytknutý ľavý členok, o rok neskôr pravý a teraz som pripomenula tomu pravému, čo je bolesť. Nevadí no. Šli sme teda a neskôr za nami prišiel aj druhý ujo a mali sme kopec srandy. Celý večer som rozprávala po španielsky a nikto, vrátane mňa samotnej, nerozumel kedy sa to stalo, že tento jazyk ovládam. Ja to sama neviem. Smiali sa z vety, ktorú ma dávnejšie Andrés naučil a ja ju stále opakujem. No es gracioso, es serio! (Nieje to vtipné, je to vážne!) Za ten večer som to použila asi 35x. V aute som bola ukecaná, skoro tak ako v slovenčine. Hovorila som (po španielsky) o tom ako prídem domov (teraz myslím colombijský) a určite budem hovoriť po anglicky. Neviem prečo, ale lepšie sa mi tam rozpráva po anglicky - asi kvôli Nati, s ktorou vždy hovorím po anglicky. Teraz je to ako môj rodný jazyk a španielčina ten cudzí. .A tak som si o tom rozprávala, oni sa na mne smiali a nastalo asi 10 sekúnd ticho.
A z môjho nasledujúceho veľmi hlbokého sa zamyslenia a vyslovenej vety : „Hmm, es.. misterioso“ (Hm, je to.. záhada) sa smiali celú cestu domov.
Keď som prišla domov, uťahaná po celom dni šla som ookamžite do postele.

Buenas noches! :*


piatok 6. augusta 2010

Colombia = 10 zážitkov na jeden nádych :)

Viac menej tu je všetko od Utorka, teda je tu toho dosť na čítanie.
Som tu asi 10 dní a mám pocit, že som tu už mesiac. Celý týždeň som nemala možnosť zastaviť sa pri počítači, ale konečne tú možnosť mám a píšem to doslova z posledných síl.

V Utorok sa nedialo nič zaujímave polomŕtva som ledva vstala a šla do školy. Hovorila som s Nati, že tu potrebujem nejaké aktivity, lebo ak nerobím nijaký šport, netancujem, nič okrem školy nerobím, som viac unavená psychicky aj fyzicky. V našom, teda v mojom prípade, je to horšie, pretože nebývam priamo v meste Paipa ani priamo v meste Duitama. Bývam viac-menej medzi nimi. Teda do školy a zo školy chodím zväčša autobusom a inam nás vozia host-rodičia. Ohľadom športov je to tiež ťažšie. Bývam vo veľmi hornatej oblasti a náš dom je doslova na kopci. Má to nevýhody ako napríklad, že si tu nemôžem ísť zabehať a internet je tu ako na konci sveta. Samozrejme, ako všetko, má to aj svoje výhody. Je tu nádherná príroda, keď budem mať viac času, urobím fotky a keď budem mať jeden život navyše, nahrám ich na FB alebo niekam. Je tu veľmi čistý a svieži vzduch a v noci je tu krásne nebo. Teším sa už na december, teda už aj november, pretože vtedy je tu údajne najteplejšie a v decembri, januári mám školské prázdniny - snáď budem konečne menej unavená.
Teda späť k času. Času je tu naozaj málo. Do školy idem okolo 6.30 a domov sa vraciam približne o 12hodín neskôr, teda okolo 6stej. Prídem domov absolútne nevládna a som rada, že žijem. Navečeriame sa, vybalím si veci, prezlečiem sa a neviem ani ako a je 8-9 hodín. To je už vonku tma. Chvíľu som so sestrami, keď treba porobím si veci do školy a idem spať. Je to časovo, fyzicky a psychicky náročné a naviac som v 11.ročníku, ktorý je posledný na tejto škole a učivo je zložité, pre mňa 3x viac vďaka mojej milovanej španielčine. Tak som Nati hovorila o všetkom tom čase, že musím vymyslieť niečo čo nieje časovo náročné a rodičia ma nebudú musieť voziť ďaleko do mesta. Tak navrhla školský tanečný súbor.
Táto škola je výnimočná tým, že sa tu tancuje. Tréner je vraj, neviem to iste, jeden z najlepších choreografov v Colombii a tancovali už na veľmi významných miestach ako napríklad vo Francúzsku. On mi to povolil a dokonca mi navrhol (ako som už asi spomínala), aby som dala hodinu baletu pre profesionálny tanečný súbor, ktorý trénuje v Duitame. A tak som hneď v Utorok už bola na tréningu v škole so spolužiakmi a spolu s Nati, lebo ona tam kedysi tiež tancovala ale od výmeny tam ešte nebola. Takže aspoň nejaká aktivita.
Ďalšia vec, ktorú chcem spomenúť sú rúška. V Colombii je  v poslednej dobe bežné, že vidíte človeka s rúškom na tvári. Prvý deň v Colombii to bol pre mňa šok. Vojdem do supermarketu a predavači majú na tvárach rúška, občas aj bežní ľudia. Dokonca na fieste, na ktorej som bola, mala obsluha, ktorá stála za švédskymi stolmi na tvárach rúška. Predstavte si, že máte párty a obsluha má na tvárach rúška. Mne to príde ešte stále čudné, ale tu je to bežné. Vraj z hygienických dôvodov. Čo je pre mňa trocha nepochopiteľné. Najnovšie môžete v oblasti Duitamy vidieť bežne ľudí s rúškami a šálmi na tvári pretože ako aj u nás, aj tu bolo obdobie dažďov, zdvihla sa voda a veľa zvierat zahynulo. Takže občas je tu cítiť silný zápach. Neviem teda, či ja som natoľko vycvičená zo Slovenska alebo ľudia sú tu takí citliví ale skutočne to nieje až také zlé, aby som začala nosiť rúško i keď som jedno dostala od host-mum. Zatiaľ čo na Slovensku by sa všetci ľudia obzerali, tu je to bežné na každom kroku. Zvláštny zvyk ľudí tu je aj napríklad to, že keď je vonku zima, respektíve chladný studený vzduch, zakrývajú si niečím ústa, vraj aby neprechladli, neochoreli. Neviem si ich teda predstaviť u nás v zime. No nič, zvykám si.
Večer mi host-otec daroval nejaké odznaky na rotary sako a dal mi jeden, ktorý je z jedného hotela, kde sa stretáva rotary. Povedal, že ma tam raz zoberie. O 10 minút na to ma už s Nati volali, že odchádzame. „Informované dieťa“, toto je môj post tu. Tak sme šli do toho hotela. Je hneď vedľa jazera a je tam krásny výhľad na nebo i na Duitamu. Ukazoval mi veľkú mapu a rozprával mi o Colombii a kopcoch, jednoducho o geografii Colombie. Potom sme šli do jednej reštaurácie, hneď na brehu jazera a dali sme si niečo ako koktail z manga+leche (mlieko).
Hovorili mi o drogách v Colombii a o všetkých tých problémoch, ktorými je známa. Vlastne mi rozprávali o tom, že približne pred 15-20 rokmi prezident (v Sobotu bude zvolený nový) začal proti drogám a mafiánom zásadne bojovať a teraz je to omnoho pokojnejšia a bezpečnejšia krajina, ktorá sa stále snaží napredovať. Samozrejme, nieje bezpečná na sto percent - žiadna krajina taká nieje. Nikdy by ste sa nemali odvážiť ísť do džunglí v Colombii, pretože tam sa často ukrývajú mafiáni, predsa len, majú tam dostatok zásob na výrobu drog, ale myslím, že už len kvôli strachu zo zvierat by tam nemali ľudia chodiť. Problémy v tejto krajine boli veľké a určite vždy nejaké budú, ale na teraz je oblasť Bogoty viac-menej bezpečná. Sama vidím na vlastné oči ako sa budovy rekonštruujú a stavajú sa nové. Ľudia už vtedy, pred 20 rokmi platili taxy (zrejme ako u nás dane), aby situáciu zmenili. Vtedy boli použité na zväčšenie armády proti mafiánom, bombám v mestách a ochrane občanov a platia sa doteraz, aby udržali pokoj v krajine. Samotní občania sa snažia. Nepoznám tú krajinu až tak dobre a až tak dlho pretože som tu len krátky čas a uvedomujem si, že môj názor je len subjektívny, ale táto krajina sa očividne snaží ukázať svetu, že si prešla tým čím si prešla a chce ľuďom dokázať, že je stále silnejšia a bezpečnejšia. Vážme si viac Slovensko za to, že sme v celku stály štát bez nejakých väčších problémov. Ja na to prichádzam každý deň.
Potom mi ukázali jazero -Sochagota- a vraj sa tam chodia ľudia lyžovať na vode a že raz to môžeme prísť vyskúšať. Tak som im spomenula, že kedysi dávno som to robila „profesionálne“, ale je to skutočne veľmi dávno a som si istá, že som to všetko zabudla. Tak mi vraveli, že jeden deň zavolajú rotariánov aby sa prišli na mňa pozrieť a po vysvetlení, že si to vážne nepamätám povedali, že raz to pôjdem vyskúšať a druhý krát ich zavolajú. Zas som mala čo povedať. Keď som konečne prišla domov bola som šťastná, že ešte vládzem stáť na nohách a šla som hneď spať.

V stredu som znova bojovala s únavou, ale prežila som ten deň aj napriek dvom tréningom tanca a hneď po škole som sa ponáhľala domov s Nati, pretože sme nevládali ani dýchať a hneď o siedmej sme mali ísť na rotary stretnutie. Cesta domov autobusom bola ako vždy zábavná, totiž zbožňujem nášho vodiča autobusu. Volá sa Nelson a nikto neberie zákruty ako on. Nepozná spiatočku, on radšej vykrúti volant na maximum a uvidíme, čo to dá. Niekto by to nazval bláznovstvom, ale ja to považujem za umenie. Nati sedí vždy vedľa neho na sedadle a ja medzi nimi na takej vyvýšenej časti autobusu (neviem to inak nazvať). Bežne má pustené rádio na plné pecky a spieva s ním (a podľa mňa spievať vie). Minule si počas jazdy vybral z vrecka text a spieval si ho s rádiom. Má 28 rokov a tri deti, pričom vyzerá na maximálne 23. Je naozaj veľmi milý a jednoznačne má veľmi dobré srdce, pozná mená mená všetkých detí a milujem jeho grimasy .
Premávka v Colombii je iná ako u nás. Každú chvíľu niekto na niekoho trúbi a myslím, že tu ani nemerajú rýchlosť. Vodiči sú tu ako pojašení ale mám ten pocit, že je tu málo dopravných nehôd. Keď som konečne prišla domov a najedli sme sa, šla som si napísať nejakú prezentráciu o mne (samozrejme v španielčine). Nakoniec mi to napísala Nati, lebo sme nič nestíhali. Prišli sme tam a hneď začali na mňa všetci hovoriť v španielčine. S Nati sa vždy rozprávam po anglicky a s Dani po španielsky, ale celkovo je to v mojom prípade z každého uhla pohľadu lepšie v angličtine. Prišiel riaditeľ dištriktu, mimochodom môj ujo a prvá vec čo mi povedal bolo „No English, you have to talk in Spanish“. A tak sa moja komunikácia s ľuďmi v ten večer tým pádom skončila. Bolo to strašne únavné sedieť tam asi hodinu a počúvať o financiách klubu a vlastne ani netušímo čom to celé bolo. Nati stále robila niečo na blackberry a ja som myslela, že každú chvíľu zomriem. Myslím, že som nebola jediná, ktorá sa nudila. Jeden člen klubu si tam začal ladiť rádio (nahlas) bez problémov, potom telefonoval (opäť nahlas, pričom jeden pán tam mal príhovor) a nakoniec odišiel skôr. Najedli sme sa, prečítala som tú prezentáciu o sebe a znova som asi polhodinu sedela a počúvala to všetko pre mňa nepodstatné. Nakoniec nás zachránila host-mum, ktorá povedala, že musíme ísť, lebo máme ďalší deň školu. Yeees! Prišla som domov a musela ešte robiť úlohu z filozofie s Nati. A bola som šťastná prešťastná, keď som mohla ísť okolo polnoci konečne, konečne spať.

Štvrtok bol zas a znova náročný na vstávanie, ale vstala som. V škole nič nové, až na hodinu tréningu tanca doobeda (tu nás vypýtajú z voľnejších hodín ako náboženstvo a podobne a trénujeme). Poobede sme mali ďalší ale mňa Raúl (tréner) vypýtal skôr, aby som si pripravila prvky na hodinu baletu. Tak som sa rozcvičila, prezliekla a potom sme mali ďalší tréning (od cca 5-6stej). Jeho tréningy sú tu občas namáhavé, ale dá sa to zvládnuť. Potom som šla spolu s Nati a ním do školy v Duitame, niečo ako umelecká škola, kde dáva hodiny.
Raúl tancoval kedysi profesionálne i keď začal dosť neskoro a tancoval tiež aj balet, ale mal nejaký úraz a musel prestať. Teraz vedie hodiny baletu a taktiež profesionálny súbor tanca, niečo ako colombijský folklór, ktorý je náročný ale krásny. Raúl ma predstavil ako bývalú profesionálnu tanečníčku zo Slovenska teda z Európy (pričom som balet profesionálne študovala na konzervatóriu len pol roka, potom prestúpila na gymnázium), ale chcel im asi ukázať, že aj napriek môjmu mladému veku sa to dá. Tak som viedla hodinu, ja, tam taká malá 17stka pre približne 25 ľudí nad 25, 30 rokov. Hovorila som v angličtine, keďže moja španielčina nieje až tak plynulá, teda skoro vôbec, ale rozumeli mi. Dá sa povedať, že v tanci netreba veľa hovoriť. Po skoro roku a pol som znova robila balet a teda občas sa mi strašne triasli nohy. Nati ma samozrejme fotila, pretože rotary club chce mať všetko zdokumentované. Tréning trval asi hodinu a pol a na konci mi ďakovali a zatlieskali. Človek nevie ako má v takej chvíli reagovať, naviac ak má pocit, že si to nezaslúži. Hodiny baletu budú mať 2x do týždňa a raz do mesiaca prídem robiť hodinu ja. Okolo deviatej sme skončili a šli sme domov.
Mali sme veľa úloh a teda sme sa s Nati prezliekli a išli robiť úlohu z Filozofie a Fyziky. Oh, ešte pár vecí v škole. Učiteľka z matematiky sa na mňa Nati sťažovala, pretože jej vraj prerušujem hodinu. Ja z môjho pohľadu nevyrušujem, ale už asi 5-tu hodinu rozoberajú test, ktorý písali a teda ja nemám čo robiť a tak sedím a pozerám sa na ľudí. Keďže učiteľka je sama o sebe veľmi, povedzme svojská, ani ma nezapája do hodiny. Teda, sťažovala sa Nati, že vraj si mám sadnúť do poslednej lavice dozadu, pretože všetci chlapci sa na mňa usmievajú a otáčajú sa a stále mi niečo hovoria, pričom ja nič nerobím, doslova len sedím. Chlapci sa vraj nevedia sústrediť na výklad a tak teda mám vždy sedieť v poslednej lavici. Host-otec povedal, že to je asi kvôli tomu, že ju hnevá, že nevie ako mi to má povedať, keďže vie, že jej nerozumiem a hovorím po anglicky tak je ešte viac vytočená.
 Ďalšia smiešna vec, ktorá sa mi stala: Minule sa mi pozdravil Juli (spolužiak) :
„Hola senorita“ (Ahoj slečna)
a ja som mu povedala : „No, senorita no, por favor yo soy senora!“  (Nie, slečna nie prosím. Ja som pani!)
Juli:  „Noo, tu eres senorita!“ (Nie, ty si slečna!)

A tak som zo žartu spolu s Nati presvedčila jeho a ešte dvoch spolužiakov, že som vydatá. Že na Slovensku je povolená svadba už v pätnástich ale prstienok nemám, lebo sa môže nosiť až os 18stich. Že s manželom žijem sama, vo vlastnom dome a tak ďalej. Ich reakcia bola len otvorená sánka alebo „Noooo“.
 Ľudia tu vedia o Slovensku naozaj málo resp. nič. Poznajú ho asi tak ako my na Slovensku poznáme Colombiu. Takže vám veľa vecí uveria. Pýtali sa ma na medové týždne a kedy chcem mať deti. Ja som povedala, že teraz to je skoro. A všetci traja hneď reagovali : „ Siii, Siii“ a tak som dokončila vetu: „Tak v 20tke plánujem mať teda deti“ Oni sa chytali za hlavu „ Quee?, noooo, es muy tempranoo, nooo paulina nooo“ (Vraveli mi, že som mladá a že si musím užívať život, podobné veci a vraj čo spravím ak sa v Colombii zaľúbim) A tak som povedala niečo ako : „Nada, rozvediem sa a znova sa vydám“ Vtedy už nevedeli čo majú povedať a všetko mi verili. Nakoniec som im vysvetlila, že to bol žart a že som stále seňorita, bez manžela a v hlave mám zrejme všetko v poriadku. Keby ste videli ich výrazy. 
Doteraz ma volajú seňora Paulína Klaučová.

V Piatok som vstala v celku skoro a hneď ráno, asi 5min. pred odchodom, mi otec povedal, že idú dnes do Bogoty -on, Nati a host-mum (čo som vedela) a že si mám dať oblečenie a veci čo potrebujem pobaliť do tašky hneď v tej cvhíli, lebo budem spať s Dani u host-babky (čo som nevedela) Takže som mala ráno dosť veľký zhon a samozrejme som si polovicu vecí zabudla. Už doobeda sme boli vypýtaní na 2hodiny tanca, kde sme dnes robili veľa zdvíhačiek a ja som bola už dosť unavená aj bez toho. Šli sme potom na obed a späť do školy. V škole často učím spolužiakov slovenské vety a na chodbách bežne počujem „AKO SA MAČ?“. Mám zopár videí ako som ich učila slová ako „sa-mo-zrej-me“ alebo „kameň,-papiel-nočnise“ a je to dosť komické. Posledné dni sa stále smejú na slove topánky (u nich zapatos). Všetkých ich mám veľmi rada. Po škole som šla s Nati a Dani autom domov po naše veci a mňa s Dani odniesli ku babke. Tejto časti som sa najviac obávala, lebo Dani nevie po anglicky ako ani aj babka a dedko a teda som odkázaná na moju španielčinu. Najedli sme sa a prišiel syn babky - teda náš ujo. Tak sme sa začali rozprávať a síce ma každú chvíľu opravovali, nebolo to až také zlé ako som čakala. Na to, že som tu len 11-sty deň je to dobrý výkon. Ujo (Andrés) je veľmi zlatý a stále sa na niečom smeje. Hovoril mi o Arequipe. Je to vraj veľká pochúťka v Colombii a ešte v ten večer sa vrátil s Arequipe, (bolo to v kelímku a chutí to ako karamel ale vraj to nieje karamel) a tiež mi dal Snickers. Teraz som v posteli a vedľa mňa je Dani a mali by sme ísť spať, pretože zajtra vstávame skoro, lebo máme stretnutie sIinteractom a ideme pomáhať niekde deťom, ešte neviem ako, ale bude to určite zaujímavé.. asi ako všetko v Colombii.


Teda, Buenas noches ! :):*

pondelok 2. augusta 2010

No more Spanish for today!

Ráno som mala veľký problém vstať, lebo spať som šla neskoro. Keď som sa konečne dostala z postele, obliekla som si uniformu, zjedla raňajky a šla na autobus s dievčatami. V škole sme mali 2hodiny. Netuším ani, čo to bolo, keďže na hodinách nerozumiem učiteľovi nie to ešte učivu (a teda sa učím sa španielčinu). Po druhej hodine (asi okolo 10tej) sme mali prestávku a po nej, sme nastúpili do autobusu - šli sme na telesnú. Nati, Laurita a jeden chlapec hrali tenis a ostatní hrali futbal. Najprv som sedela a pozerala na to, ako hrajú tenis, ale tento šport nemám rada, pretože pôsobí strašne jednoducho a ja sa ho nedokážem naučiť, dá sa povedať, že som rodený antitalent. Tak som šla k triede. Sedela som pri dievčatách a rozprávala som sa s nimi s mojou „bezchybnou“ španielčinou a odpovedala im na milióny otázok týkajúcich sa všetkého možného. Pochybujem, že moje vety mali nejaký gramatický základ ale myslím, že sme sa pochopili. Prišli sme naspäť do školy a išli sme na obed.
Jedlo je tu viac menej lacné.
Vezmite si, môj obed, ktorý obsahuje veľký tanier, vačšinou s mäsom, s prílohou -ryža, zemiak (oni ho pripravujú špeciálne, neošúpu ho, len umyjú, uvaria a vy teda jete celý zemiak), + šalát, džús a nejakú sladkosť. Platím vždy okolo 6000 colombijských pesos.
1 Euro = +/- 2400 Colombijských pesos = teda, z toho vyplýva, že môj obed stojí niečo okolo 2-3eur ale najedená som zakaždým mimoriadne - to jedlo je vždy naozaj dobré. Slovensko je yrejme oproti Colombii predražené.
Po obede sme šli naspäť do školy a znova som si 2hodiny robila niečo zo španielčiny. Potom bola veľká prestávka pred poslednou hodinou a prišla po mňa do školy host-mum, pretože potrebujem uniformu.
Totiž, každá škola má svoju uniformu. Sú dva typy uniformy na každej škole. Jednu nosíme, aspoň môj ročník v Pondelok a Piatok, vtedy máme totiž niečo ako telesnú a je to niečo ako športová súprava. Tých majú sestry doma viac a zatiaľ nosím tie ich. Lenže druhá časť uniformy, ktorá sa nosí ostatné dni sú šaty ( ktoré vyzerajú ako sukňa s vestou), podkolienky, blúzka a sako (u dievčat). Každá škola to má inak, ale väčšinou sú to šaty. Samozrejme môžete nájsť školy bez uniforiem ale sú to školy, kam chodia chudobnejšie deti alebo podobné výnimky. Výhoda je, že naozaj nemusíte rozmýšľať čo si ďalší deň obliecť do školy.
Takže túto uiformu mi je treba dať ušiť a tak ma prišla host-mum vyzdvihnúť z posl. hodiny, aby sme šli ku krajčírke. Prišla som do riaditeľne a táto škola (neviem či nie všetky v Colombii) má aj hodiny tanca. Tréner, ktorý deti učí tanec sa ma spýtal, či by som nemohla dávať hodiny baletu, pretože je to základ pre tanečníka, a podobne. (Host-mum za ten čas čo ma čakala zrejme stihla o mne narozprávať veľa vecí) Síce som už asi vyšla z cviku, povedala som áno, lebo tanec mi naozaj chýba odkedy nie som na konzervatóriu. Teda tento Štvrtok mám na druhej hodine, hodinu baletu. Bude to zaujímavé no.
Šla som teda s host-mum do mesta, ale s ňou nerada chodím sama, lebo má rýchlu španielčinu a po anglicky nevie, čiže často ani neviem o čom hovorí. Namerali mi miery na uniformu a povedali, že v Piatok bude hotová.
Hneď sme šli rovno kúpiť aj zošity do školy. Ale tu študenti nemajú zošity ako my. Sú vždy farebné- niečo ako karisbloky alebo notebooky a sú naozaj pekné. Žiaci tu majú naozaj upravené zošity, ku učivu si lepia nálepky a srdiečka a pod. Mám 3 cuadernos (zošity) so srdiečkami. Chlapci tu zvyčajne majú zošity s nejakou ženou v plavkách na vrchu (nepýtajte sa ma či ich tiež nekupujú s mamkami, snáď nie). Dnes som si všimla na zadnej strane zošitu jedného z chlapcov ženu v plavkách, pod ňou jej meno a logo "Cuadernos stars" :D
 Vrátili sme sa s host-mum do školy po Nati a Dani a šli sme, aspoň ja som si prvotne myslela, že domov. Nie, Nati šla niekam za host-otcom a ja s Dani a host-mum do obchodov - kúpiť potraviny. Keď som sa konečne dostala po 3hodinách domov a vyzula sa, Dani na mňa zavolala, že či idem s ňou. Tak sme znova šli niečo kúpiť, myslím, že tuniaka. Konečne som sa prezliekla z uniformy, že si idem ľahnúť, lebo som bola ako mŕtva a prišla Nati a smiala sa z môjho pyžama, lebo na tričku mám nakresleného sloníka a nad ním nápis: „Where are you going Flippy?“. Na nohavici je ďalší nápis (a zrejme sa stane mojim mottom) „Life is easy, sleep, eat and do it again!“. Natis sa hneď aj rozhodla, že ma tak bude volať. Už dva dni mi mimochodom hľadá prezývku, lebo si z nej robím stále srandu a ja ich mám pre ňu dosť. Killer, Slow motion.. (Killer- lebo keď bola v USA, bola na poľovačke s rodinou a zabila tam moriaka a teraz ho majú v pracovni nad kozubom. Slow motion- lebo pomaly reaguje, najmä keď je nablízku jej blackberry a ten je nablízku vždy. Samozrejme vie, že to sú len žarty)
 V Colombii trvá školský rok od Februára do Novembra . Ona nastupuje vo Februári na univerzitu v Bogote a teda už nebude doma. Bude mi chýbať, lebo je to jediný človek, s ktorým sa viem rozprávať bez problémov (teda v angličtine). Ja ostávam na škole tu a nastupujem znova do 11steho ročníka. Bude to zaujímavé, lebo ľudia, s ktorými som v triede teraz, sú rovnako starí ako ja a rozumiem si s nimi. 
Keď sa Nati tak vysmievala z môjho pyžamka, spomenula, že rotariánom sa bude určite moje pyžamo páčiť. Host-mum spomínala niečo, že prídu ale ja jej nikdy úplne nerozumiem. Paráda, nevládzem ni,č ale príde návšteva..Tak som sa znova musela prezliecť. Osprchovala som sa a chvíľu som sedela pri nich a tvárila sa, že viem aj o čom je reč. Myslím, že bola o mne, ale povedali, že vidno, že som unavená a radšej mám ísť spať. Sedela som teda v izbe u Nati s Dani a s Vivien (spolužiačkou). Nati sa opäť zo mňa smiala, pretože som jej vravela niečo ako: „ Dont talk to me in Spanish please. I dont want to talk with people in Spanish. I dont like Spanish, I dont want to talk in Spanish and hear Spanish anymore.“ Host- dad sa tiež smial, ale to nie je smiešne, mne to už vážne prekáža. V tento večer som jednoducho nazbierala únavu sveta a nevládala španielsky jazyk evidovať. Verím, že je to len chvíľkové, v opačnom prípade to bude zaujímavá výmena.
Teraz som sa konečne dostala do postele a je mi teplo. Finally!
Idem teda spať, lebo zajtra vstávam a zas a znova sa opakuje môj boj o prežite :D

Good night :*!!

nedeľa 1. augusta 2010

Lenivá nedeľa :)

Vstala som asi o 10tej na to, že sa Dani pozerala či spím. Myslela som si, že už sú všetci hore a napriek strašnej únave som si zobrala veci a šla sa osprchovať, ale keď som šla do kúpelne okolo kuchyne, Dani na mňa zavolala, že sa mám ísť najprv naraňajkovať. Tak som šla a Maria-Antonia nám (nám dvom) urobila lievance a omeletu + džús (džúsy si robia ľudia sami, z ovocia, teda zdravšie už byť nemôžu). Nenájdete tu džúsy ako u nás, tu je toľko ovocia, o ktorom na Slovensku ani nevieme a mnohé druhy sú pestované len kvôli výrobe džúsov. Každý deň nájdem nejakú novú príchuť. Takže tak.
Teda som sa najedla a šla osprchovať. Potom som šla k Nati do izby a pozerali sme rozprávky, neskôr aj s Dani. Okolo 11stej prišli rodičia v pyžamách a boli prekvapení, že už som osprchovaná. Pozerali sme ďalej rozprávky asi do druhej, potom šla Dani na tenis a rodičia donútili Nati vstať a ísť do sprchy. Najedli sme sa a prešli asi 10 krokov k vedľajšiemu domu, kde žijú rodičia host-otca. Tak sme tam boli asi 2 hodiny a rozprávali sa. Teda oni sa rozprávali, ja som počúvala. Už väčšinou rozhovorom rozumiem ale s komunikovaním, je to horšie. Vždy keď ma niekomu predstavia, začnú ma chváliť. Vtedy sa cítim ako nové auto. Vraj som veľmi šikovná, lebo som tu len 4 dni a už všetkému rozumiem. Chvália ma, lebo som sa naučila španielsku básničku, typu erre con erre- cigarro a vraj je veľmi ťažká, kvôli tomu rr a veľa ľudí, zo zahraničia to nevedia vysloviť. Vôbec mi to nepríde ťažké.
Raz som hovorila s otcom o tom, že my Slováci sme veľmi adaptabilný čo sa týka jazykov, pretože nemáme nejaký výnimočný akcent v to  našom a preto, je pre nás ľahšie učiť sa cudzie jazyky ako napr. Francúzom či Rusom, ktorí majú určitý výrazný akcent. Aj túto moju teóriu radi hovoria ľuďom, keď ma predstavujú. Vraj súhlasia, lebo ako Slovenka mám veľmi čistú angličtinu a čistú španielsku výslovnosť. Potom ma chvália, lebo vraj ovládam angličtinu, slovenčinu, trocha francúzštinu, viac-menej češtinu a učím sa španielsky. Najnovšie všade hovoria ako rýchlo som sa naučila tancovať španielske tance. Jednoducho o vás hovoria akoby si vás práve kúpili nové auto a chceli ľuďom ukázať ako si dobre vybrali. Tieto momenty nemám rada, lebo neviem ako mám reagovať a čo mám povedať a zastaviť ich nie je slušné ale verte mi, nieje to dobrý pocit. Dnes mi dokonca spomenuli, že ak už budem vedieť neskôr plynule španielsky, mohla by som učiť španielske deti po anglicky, lebo vraj tu majú zlých učiteľov. Na to som im povedala, že si nemyslím, že mám natoľko dobrú angličtinu ale oni tvrdia, že podľa nich áno a že uvidíme teda neskôr. Očividne si ma zidealizovali. Babka mi urobila kávu ale bola taká zima, že sme šli dnu. Naozaj je tu veľká zima. Ľudia tu v tomto počasí nosia niečo ako zimušné bundy. Zo začiatku som sa čudovala, veď nikde nie je ani stopy po snehu, ale teraz to už vidím bežne pričom zima tu je ako u nás v jeseni. Boli sme vo vnútri ich domu a oni sa rozprávali, ja vlastne ani neviem o čom.
Výhoda: nerozumiem im a môžem rozmýšľať nad čím chcem a ich slová ma nevyrušujú.
Nevýhoda: keď sa ma opýtajú čo si o tom myslím, musím najprv zistiť o čom hovorili.

Keď sme konečne prišli domov a ja som sa prezliekla, povedali mi, že ideme na pizzu. Znova som sa obliekla a šla. Zavolali tam skôr a teda keď sme prišli, už nám ju len dali na stôl. Bol to veľký tanier, na ktorom boli asi tri druhy pizze a samozrejme ako prvý kúsok mi zo žartu ponúkli ten so zeleninou, na ktorej bola halda cibule. Vedia, že ju nejem a keď robia na obed šalát a podobne mne ju do neho nedajú ale stále sa snažia naučiť ma ju jesť.
Konečne sme prišli domov. Ja som sa prezliekla, pobalila do školy (čo je u mňa prázdna tašk)a a teraz tu sedím a asi 2 hodiny a píšem zážitky za posledné 2dni.
Fúha, o menej ako 6hodín vstávam.

Buenas noches :* !

sobota 31. júla 2010

Moja prvá fiesta


Konečne víkend. Vstala som ráno, okolo 8/9tej. Šla som na internet, možno bude niekto z mojej rodiny online, ale nebol. Ale online bol Radko (najlepší kamarát na výmene v Austrálii). Trvalo mi kým som ho presvedčila na skype, lebo mal asi 2hod. ráno a v tom čase nevyzerá dobre asi nikto.
(Ok, niečo o internete tu. Bývam na kopci, Medzi mestami Paipa a Duitama, čiže nie som priamo v meste. Internet tu nefunguje cez wifi ani cez kábel, ale cez usb, je to teda ten najpomalší a najzaostalejší internet s akým som sa kedy stretla. Nemôžem si pozerať fotky a taktiež ich na internet pridávať, celkovo robiť veci, kt. sa dlhšie načítavajú, lebo by som celý výmenný pobyt presedela za svojim notebookom. A teda už sa teším na slovenský internet.)
Späť k téme. Spojenie s Radkom na skype bolo hrozné. Keď sme to konečne nejako zautomatizovali, musela som ísť do sprchy, lebo som mala len 20minút do odchodu. Šli sme na manikúru. Host-mum ma, respektíve nás, pozvala. Tak sme sadli do auta a šli. Prišli sme do malého „obchodíku“, kde boli dve milé tety. Čo sa mi páči, že dievčatá si tu nedávajú umelé nechty. Proste prídu na manikúru, kde im urobila píling a nalakujú nechty. V živote som nemala také jemné ruky (zväčša dlane ako drevorubač). Dani a Nati si nechali robiť aj pedikúru, čo zabralo veľa času. Páči sa mi ale prístup ľudí tu. Celkovo sa chovajú ako jedna veľká rodina. Za ten čas čo som tam bola, nám urobili čaj a doniesli cukríky. Dani a Nati mali pred sebou ešte manikúru a tak sme šli s host-mum ku kaderníčke. Ešte tam nebola, tak sme šli domov, kde sme mali obed aj s host-otcom.
Ach, nespomenula som, že majú v dome niečo ako slúžku. Nieje to taká slúžka ako si predstavujete. Je tu možno každý druhý-tretí deň (aspoň ja ju tu tak často vidím). Volajú ju krstným menom Maria-Antonia, občas robí raňajky, občas obed, perie. No to neznamená, že tu nikto nič nerobí. Host-mum vidím bežne pripravovať večeru, či raňajky. Prvý deň, keď som šla do školy, automaticky som si ustlala posteľ a Nati mi vravela, že to nemusím robiť, že to urobí Maria-Antonia, tak som to ďalší deň neurobila. Host-dad mi povedal, že ak sa cítim pohodlnejšie, keď to urobím, nieje to problém, oni to vraj nerobia, lebo nestíhajú. Tak som mu povedala, že ja si budem ustielať sama, som na to zvyknutá a naozaj sa tak cítim lepšie. Keď sme sa vrátili ku kaderníčke, už tam bola Nati, umyli mi vlasy a ako všade, v každom kaderníctve si povedali, „Ju učesať bude ľahké“ ale to ešte nevedeli, čo činia. Mám husté, ťažké vlasy ale ony mi začali robiť kučery. Najprv len jedna kaderníčka, ale potom pochopili, že moje vlasy sú.. jednoducho moje vlasy a tak sa toho podujala aj druhá. Nakoniec to aj tak vyzeralo.. Akoby som to robila sama. Keď sme konečne prišli domov, boli 4hodiny. Keďže tu je posl. dni škaredé počasie a prší, mali tu niečo ako výpadok elektriky. Nešli zásuvky a v jednej časti domu aj svetlo. Tak sme pozerali film na mojom ntbk až sa vypol kvôli slabej batérii a nemohla som ho samozrejme nabiť. Oslava narodenín mala začať o siedmej ale Nati mi vysvetlila, že v Colombii sa tým myslí pol ôsmej a neskor. Tak som sa o šiestej šla obliekať, samozrejme s rovnými vlasmi. Keď sme boli oblečené, host-dad nás chcel odfotiť. Dani a Nati sú už na to asi zvyknuté ale mňa ocko nezvykne bežne fotiť. Keď ich fotil, mali presne nacvičený úsmev a postoj. Potom ma host-dad zavolal, že chce aby som bola na fotke. To bola moja smrť. Nemám rada strojené fotky. Fotky s bleskom, pretože mám vždy červené oči. (Mám čudné oči. Pokiaľ ma pamäť neklame, nemám fotku s bleskom kde by som nemala červené oči. Myslím, že tento deficit mám už od detstva.). Nemám rada fotky typu: „postav sa a usmej“. Tak som tam prišla a asi 3x som sa začala smiať a dala som hlavu dole alebo som sa pozerala inam ale tak myslím, že na jednej mi vidno tvár. Host-dad bol asi po 5tej dosť bezradný. Keď sme konečne vyrazili, bolo asi 8. Prišli sme tam a bola to obrovská party/ fiesta +/- 160 ľudí. Chápete to?
Oslava 15stich narodenín!! U nich to je niečo ako rok, kedy sa z dievčaťa pomaly stáva žena a robia takéto veľké oslavy. Táto oslava bola celá poňatá v štýle Casino. Všade viseli bankovky. Na stoloch boli karty, čokoládové peniaze. Vyzdobené až až. Na tento typ fiesty sa nenosia darčeky ale peniaze v obálke. Nati vravela, že na jej oslave ona dostala okolo 4000dolárov. Viete si predstaviť koľko to je peňazí? Na Slovensku nie su ani svadby také drahé ako toto. V strede parketu bol obrovský červený balík a na ňom krabička na obálky s peniazmi. Na začiatku potom Cindy, ktorej oslava to bola, vyskočila z toho veľkého červeného balíka. Dnes mi Nati vravela, že sa jej pýtala a vraj bola v tom balíku 2hodiny. To radšej nemať oslavu ako 2hodiny v skrčenej polohe čakať na jedno vyskočenie z balíka ako keby ľudia nečakali, že tam budete, keď je to vaša fiesta. Ľudia boli oblečení takmer v plesových šatách a všetci boli vyčesaní a namaľovaní. Host-mum po mňa prišla asi 6x aby ma predstavila ľuďom z rotary.
Pri predstavovaní vám väčšina ľudí vždy povie niečo ako: „Mucho gusto, como estas?“ Čo znamená rád ťa spoznávam, ako sa máš?. Colombijčania a myslím, že všetci španieli sa to pýtajú zo slušnosti. Bežne niekoho stretnete a on vám povie : Hola, como estas? Je to niečo ako súčasť pozdravu. Mená rotariánov si doteraz nepamätám a v celku ani neviem, čo mi tam stále hovorili ale väčšina ma pohladkala po pleci, po líci a povedala niečo ako Estas muy linda. Ja ako strašne dobre španielsky hovoriaca osoba vždy poviem Gracias/Muchas gracias a usmejem sa.
Dobre, späť k párty. Sedela som za stolom prevažne s dievčatami zo školy. Každých 5min som ich fotila a každých 10 sa niekto chcel fotiť so mnou. Stále pretrváva ten pocit, že som tu atrakcia. Začalo to konečne asi o 9tej a neskôr. Cindy vyskočila, ona, jej rodičia, sestra povedali do mikrofónu niečo ako „ďakujem, že ste tu“ lenže v ich podaní to trvalo asi 10min. Nakrájali tortu, čašníci poodnášali tortu, torta sa zjedla, potom bolo niečo ako švédske stoly a to všetko trvalo asi 2hod. Najatá speváčka a spevák začali spievať a pri tom tancovať. Netuším ako to tá speváčka zvládala, lebo pri spievaní sebou maximálne triasla a behala okolo mikrofónu..musí byť v dobrej kondícii. Asi na tretiu pesničku začali ľudia tancovať lenže s rozdielom od slovenska, chlapi boli tí čo ťahali dievčatá. Chlapi tu tancujú ako nikde. Ja som najprv povedala, že pôjdem neskôr ale prišiel Luis-Fernando. Toto chlapča mám veľmi rada, na mojej uvítacej párty stále hovoril vtipy a i keď som nerozumela nič, jeho mimika nemá konkurenciu a už tam mi vravel, že miluje tanec a že ma naučí tancovať. Je pre Dani a Nati niečo ako brat, najlepší kamarát. Mám ho rada aj preto, že s ním môžem hovoriť po anglicky. Prišiel a vytiahol ma na parket. Učil ma salsu a merenge a pod. tance.
Hovoril mi aj o tanci tzv Čoke, v Colombii je to veľmi populárne. Nieje to pre serióznu spoločnosť. Keď to tancuješ, trasieš celým telom atď. Hovoril mi, že raz to ukázal v škole učiteľke a ona reagovala spôsobom: „NO, NO, NO STOP STOP, WHAT ARE U DOING?“ a zakrývala si oči. Celý večer som mu vravela, nech mi ukáže ako to vyzerá ale vraj to nieje pre túto fiestu vhodné, lebo tam je kopa serióznych ľudí+ jeho rodičia, čo bol podľa mňa hlavný dôvod. Za celý čas tam stihli rozdať flitrované klobúky, tie také chlpaté šály, fosforeskujúce náramky, lesklé flitrované motýliky pre pánov a balóny. My ako prepnutí ľudia sme si dali balóny na hlavu a na to klobúk. Často mi spomínal jeho mi priateľku a ukázal mi aj veľké flitrované srdce, ktoré pre ňu odložil, lebo tam nieje s ním ale na inej párty. Som rada, že ho tu mám, je ako môj starší brat. Jeho rodičia sú tiež rotariáni a tiež plánuje ísť na výmenu. Prekvapilo ma aj to, že tancovali aj rodičia, starí rodičia, všetci = tancujúci národ. Tancovala som vkuse viac menej asi 3hod. až na mňa prišla únava. Potom som už len sedela a rozprávala sa s kadekým. Odchádzali sme odtiaľ asi o 3tej ráno spolu s rodičmi. Prišla som s neskutočne boľavými nohami, strieborným klobúkom na hlave, ružovým šálom okolo krku a 5timi fosforeskujúcimi náramkami na ruke (doteraz mi tu svietia).

Oslavy v Colombii sú údajne vždy takéto, plné tanca a smiechu. Páči sa mi ich prístup, vedia sa netrápiť..:)
Teda tak, prišla som a unavená som šla hneď spať.

Buenaas!

piatok 30. júla 2010

Konečnee Piatok! :)



Ráno som vstávala znova okolo šiestej. Raňajkovali sme wafle a párok. Dobrá kombinácie nie? Majú tu nepredstaviteľné kombinácie jedla ale v konečnom dôsledku je to chutné. Dnes som nešla do školy normálne, lebo Nati mala nejakú recitátorskú súťaž, takže nás zobral do školy autom jej (môj host) ocko. Súťaž trvala dlho a hovorili o histórii Colombie, čiže ničomu som nerozumela. Strašne unavujúce sedieť, počuť ale nerozumieť. Keď to konečne skončilo, šli sme na obed a späť do školy na matematiku, technológiu a angličtinu. Spolužiaci sú strašne zlatí. Po škole sme šli do kina (keďže končíme o piatej, je to normálne). Šlo asi 8dievčat a šli sme na nejakú americkú komédiu s rozprávajúcimi psami, samozrejme v španielčine. Na moje počudovanie, som už sem tam aj rozumela. Dvaja spolužiaci nás prekvapili a prišli za nami. Ľudia sú tu naozaj úžasní. Sedela som vedľa spolužiaka, ktorý je strašne zlatý a nevie nič po anglicky a ja viem skoro nič po španielsky, teda naša konverzácia nemala celý čas obsah. Boli sme v kine v Duitame, čo je dosť staré kino a asi 3x sa film vypol. Senorita, čo vonku predáva pukance doniesla každému jeden balík za spôsobené ťažkosti. Tie vypnutia totiž trvali asi 5minút. Chlapci v Colombii sú nehumánni gentlemani. Natali mi vravela, že bežne ti donesú kvety len tak a dnes nám do kina doniesli lízatká. Kde to na Slovensku nájdete? Po kine šla väčšina ľudí domov, lebo od rána byť v jednej uniforme, nieje to 100x pohodolné. Ja som ešte čakala s pár kamarátmi a Dani, Nati na hos-trodičov a šli sme sa najesť, znova niečo, čo som nikdy nejedla, ako inak, chutné. Bol to hot-dog ale nie ako u nás na Slovensku pripravený spôsobom hodím párok do rožku a jedlo je hotové. Tu je na párku v rožku ešte horčica, kečup, čipsy a syr a vo väčšine prípadov vám na to dajú aj také malé vajíčko. Neviem čo to je zač ale je to chutnôtka! Cestou domov sme sa zastavili u babky asi na 2hodiny. Skoro som umrela. Keď sme konečne prišli domov, bola som strašne unavená. Teraz sedím na posteli a akurát sme dopozerali s Nati film The notebook, dobrý film, odporúčam! Som unavená a teším sa na zajtra, teda už dnes. Jedno dievča -Cindy má oslavu narodenín. V Colombii sa na 15. narodeniny robí obrovská oslava. Zajtra tam bude kopa ľudí čo mám rada ale celkovo asi okolo 100 ľudí. Nati ma volala s ňou ku kaderníčke. V Colombii je kaderníčka, kozmetička veľmi veľmi lacná. Uvidím zajtra teda. Vy máte teraz asi 9:3O ráno a ja 2hod. ráno.
Have a nice day my lovers !:)